Štadión bol celý pohltený v chrabromilských farbách. Červených a zlatých. Preto nebolo jednoznačné, ktorý tím má väčšiu podporu. Z povzbudzovania sa zdalo, že viac študentov drží palce Ginny. Možno preto, že to bola stále študentka a oni chceli, aby pohár vyhrali študenti a hrad. Ginny sa na svojho manžela zacerila, keď to spozorovala.
Bolo mu to jedno. Samozrejme ho zaplavil starý známy adrenalín, ale chcel si to hlavne užiť. Lietať proti svojej manželke na rovnakej pozícii sa ešte nepodarilo nikomu, ako im prezradil Oliver znalý v metlobalovej histórii. Pred samotným zahájením zápasu priletel tesne k nej a venoval jej hlboký, vášnivý bozk, ktorý bol ocenený pochvalným potleskom a krikom. Mrkol na ňu.
Dvojčatám sa to samozrejme nepáčilo a vyzerali, že keby mali možnosť, okamžite by po svojom stíhačovi vypálili dorážačky. Tie sa ale mali vo vzduchu objaviť až o chvíľu, rovnako ako strela (ktorá okamžite zmizla) a prehadzovačka. Zápas konečne začal.
Červený a zlatý habit plápolal vo vzduchu a na oboch bolo rovnaké meno. Len s iným číslom. Pokým on mal svoju sedmičku, ona si nechala päťku. Hra pod nimi vyzerala veľmi vyrovnane. Chrabromilčania boli predsa len zohratejší a najmä Draca poháňala vpred zvláštna motivácia, ale Wood im toho veľa nedovolil.
Takmer hodinu okolo seba lietali, križovali sa, občas sa usmiali alebo mrkli. Nemohol k nej zletieť viac. Bol si istý, že by vytasila podobné zbrane, ako pri duely. A on vážne nechcel prehrať znova rovnakým spôsobom. Legendy vyhrávali o dvadsať bodov. Od začiatku stretnutia si udržovali rovnaký náskok, nech sa snažil Draco koľko chcel.
Štadión fandil striedavo obom tímom, akoby ani oni nemali jasnú predstavu, komu viac držať palce. Ale pri fandení Chrabromilu sa zdržali o poznanie dlhšie. Harry sa usmial. Všetci boli Chrabromil. Akoby mohlo ísť o normálny zápas? Skôr šlo o exhibičný zápas, o čo sa starali najmä dvojčatá.
Keď napokon zazrel záblesk, kútikom oka videl, že jeho manželka nemá o strele ani poňatia. Stisol zuby. Bude to musieť risknúť. Oprel sa do metly a snažil sa v čo najkratšom čase vyvinúť čo najvyššiu rýchlosť. Jedine tak má oproti Blesku nejakú šancu. Cítil ju za sebou. Nie úplne, ale približovala sa. Strela zmenila smer a on sa vydal naprieč tribúnam. Po pár minútach naháňania strely ju mal vedľa seba.
Stisol zuby a oprel sa do metly. Vedel, že nebude mať proti Blesku žiadnu šancu. A nechcel prehrať. Nalepil sa na ňu a snažil sa ju odtlačiť z dráhy letu. Hodila po ňom vyčítavý a naštvaný pohľad a vrazila doňho. Nechcel jej to oplácať, len ju odtláčal a schytal niekoľko tvrdých úderov. Štadión toto divadlo privítal veľmi kladne a vďačne. Mysleli si, že to bude len flegmatické prelietavanie, kedy nechá Harry gentlemansky vyhrať svoju manželku. A práve sa presvedčili, že pôjde o tvrdý boj. Potešene jasali.
Priamo pred letcami sa objavili jedny z obručí. Strela bola už len zlatou škvrnou v pozadí ich do krvava rozžhavených pohľadov. Ginny sa zatvárila veľmi pomstychtivo. Videla, kam letia. A on to zbadal tiež. Buď sa do nej poriadne zaprie, alebo sa bude musieť vzdať jej držania, inak vletí priamo do jedného zo stĺpov. Skúsil to. Ibaže držala prekvapujúco silno. Musel uhnúť, keď sa nechcel pricapiť na tyči. A uhol v poslednej možnej chvíli, okamžite vyrovnávajúc svoju metlu, aby nezletel dole. Začul jej škodoradostný smiech. Dolietal ju. Už nešlo o strelu. Zastavili nad Zakázaným lesom.
„Je preč,“ zamračil sa Harry.
„Bola preč už pred nejakou chvíľou,“ prezradila. „Čo si si chcel dokázať!?“ vyletela naňho a pribrzdila tesne pri ňom. „Bolo to zákerné, Potter,“ zavrčala.
„Tiež si ma nešetrila, však? Potterová,“ zasyčal rovnako naštvane. „Je to boj o strelu. Čo si čakala? Že ti ju naženiem priamo do rúk?“
„Dobre, uznávam!“ rezignovane vykríkla. „Ale aj tak to bolo hnusné.“
„Večer mi môžeš porátať modriny,“ zamračil sa.
„Večer si môžeš ľahnúť akurát tak na gauč,“ zagánila a obracala metlu. „Musíme sa…“
Nikdy to nedopovedala. Proste ju zdrapil, obrátil ju k sebe a vášnivo pobozkal. Vzpierala sa len zlomok sekundy a vzápätí mu bozky opätovala.
„Nedarujem ti to,“ upozornil ju s perami na jej líci. „Chcem vyhrať.“
„Zrejme ťa to prekvapí, ale ja chcem tiež vyhrať,“ šepla mu do habitu. Zlatého. Potriasla hlavou. „Musíme sa vrátiť,“ po tých slovách ho nechala visieť vo vzduchu a náhlila sa na štadión. Po troch sekundách, kedy sa díval na vlastné meno na jej chrbte (a že to bol veľmi príjemný a vzrušujúci pohľad), sa vychytil za ňou.
Keď prileteli na štadión bez strely, hráči sa nervózne pomrvili. Hoochová pískla a zápas pokračoval. Dvojčatá hádzali na Harryho spýtavé pohľady, Wood dokonca zareval, kde sa flákal a prečo nemá strelu a štadión tiež šumel zvedavosťou. Keď však dal Draco gól a vyrovnal tým skóre, ktoré konečne dobehli, hráči sa začali plne venovať hre.
Zápas sa naťahoval. Hralo sa už cez tri hodiny a strela akoby sa preľakla odhodlaného manželského páru a skrývala sa. Legendy stále mierne viedli a vyzeralo to, že by sa mohol nakoniec prelomiť sedemdesiatročný rekord, kedy víťazný tím nastrieľal 630 bodov.
Harryho už začal bolieť zadok, keď po skoro štyroch hodinách strela nabrala odvahu a znova sa objavila. Naháňačka začala nanovo a všetci si priali, aby ju už konečne niektorí z nich chytil. A bolo jedno, kto. Znova sa spustila strkanica. Ginny svojho manžela tentoraz trieskala dokonca silnejšie a on sa jej aj tak držal ako kliešť, len aby ho nepredbehla a nedostala sa k rezignujúco vyzerajúcej strele skôr. Približovali sa k nej. Obaja a dosť rýchlo. Štadión napäto stíchol.
Strela už bola takmer na dosah, keď Harry utŕžil o dosť silnejšiu ranu. Jeho žena sa trafila priamo na kosť a čertovsky to bolelo. Zasyčal.
„Povedz, Ginny,“ precedil pomedzi zuby znemožňujúc jej natiahnutie za strelou. „Aký je to pocit mať medzi nohami Blesk? Je to rovnaké, ako keď máš medzi nohami môjho bleska?“ uchechtol sa.
Možno to nebolo fér, ale on bol zúfalý. Samozrejme ju jeho slová prekvapili a zaváhala. A jemu stačila chvíľková strata jej koncentrácie, aby načiahol svoju dlhšiu ruku, ktorou ju dovtedy držal a schmatol strelu. Víťazne sa od nej odlepil a zdvihol ruku so strelou do vzduchu.
Jeho tím ho okamžite obkľúčil a radostne oblápal. Štadión im volal na slávu a Oliver dojato zdvíhal nad hlavu víťaznú trofej.
——
„Si zákerný, protivný, slizký idiot,“ vrčala na Harryho o čosi neskôr nahnevaná Ginny uprostred víťaznej oslavy, ktorej sa zúčastnili všetci metlobalisti. Aj tí z hradu. Ospevovali každého člena Legiend a Harryho hneď trikrát, než si dali pokoj a už len veselo chľastali. A ona čakala len na to, aby sa odpútal od tej pozornosti. Teraz stála proti nemu, s rukami v bok, stále sa cítiac ukrivdene a rozzúrene a on sa na ňu díval úplne pokojne, s úsmevom. A to ju vytáčalo ešte viac. „Čo sa smeješ? Zdá sa ti to vtipné?“ štekla po ňom. „Keby si ma nedržal, nebránil mi a hlavne, keby si tak zákerne nespomenul svojho bleska,“ posmešne zdôraznila, „tak by si nikdy nevyhral.“
„Moja najdrahšia,“ sykol jej do tváre a svojím telom ju pritlačil k stene. Prekvapene zalapala po dychu. „Nemôžeš sa na mňa hnevať ani náhodou. Bojoval som, rovnako ako ty. Len som ťa odtláčal a držal. Ak sa pozrieš pozorne na moju pravú ruku a môj pravý bok tak zistíš, že si bola oveľa krutejšia. A čo sa týka môjho bleska,“ zasmial sa. „Prepáč, ale vzal som si menší príklad z teba. Mám ti snáď pripomenúť, čo si mi ukázala počas nášho súboja? Môj blesk bol proti tomu len nevinnou a neškodnou poznámočkou.“
„Ehm, možno,“ mierne sčervenela pri tej spomienke. „Dobre, možno si mi len vrátil požičané. Ale aj tak, nebolo to gentlemanské.“
„Kam by spel profesionálny metlobal, keby sa hráči správali gentlemansky?“ zaškľabil sa. „Celá liga by sa v tom prípade mohla stavať z rovnakých tímov, ako majú Harpye.“
„Mal si väčšiu silu.“
„A ty rýchlejšiu metlu. Nič iné som robiť nemohol, ak som chcel vyhrať!“
„Možno!“
„Určite, sakra!“
„No fíha, dosť ostrá výmena názorov.“
„Nie výmena názorov, skôr hádka.“
„Uhm, ak chvíľu počkáme, možno príde aj k prepleskom.“
„Naša sestra nám dnes dokázala, že vie udierať silno, však?“
„Pravda, bratku. Náš úbohý stíhač bude mať pol tela modrého.“
„A fialového.“
„A nakoniec čierneho.“
„Tak tvrdo udiera.“
„Neprovokovali by sme, Harry.“
„Aby sa podobne nevyfarbila aj tvoja tvár.“
„Nebojte, drahí švagrovia,“ zasmial sa Harry stále držiac svoju manželku pri stene v šachu. „Ginevra by ma až tak škaredo neinzultovala, však?“ usmial sa na Ginny, ktorá bola kompletne červená.
„Ale to vieš, že nie. Poznám iné tresty.“
„Ou, to vyzerá horšie, švagrík.“
„Radšej prijmi ranu, to bude bolieť len raz.“
„Kým niečo iné.“
„Ani predstaviť si nechceme.“
„Tak si nepredstavuje a dajte nám pokoj,“ škaredo na nich pozrela. „Bežte sa opiť.“
Dvojčatá so smiechom odišli. Harry sa díval na Ginny s povytiahnutým obočím.
„Mohol by si ma pustiť?“ spýtala sa pokojne. Stále sa červenala.
„Iste, drahá,“ pustil ju.
„Ehm, ďakujem,“ sklonila hlavu a prešmykla sa okolo neho. Videl, ako sa pripojila k svojmu nešťastne sa tváriacemu družstvu. Mykol plecami a šiel si sadnúť k Oliverovi a Krumovi, ktorí sa o niečom zanietene bavili.
———
„No, premýšľala som,“ vydralo sa z Ginny v momente, ako vyliezol zo sprchy. Vrátil sa do bytu krátko po nej. Videl, že sa nebaví a on sa vlastne tiež nebavil. A mrzelo ho to. Nevzal by však z ich boja naspäť nič. Chcel vyhrať rovnako, ako ona.
„Áno?“ pozrel na ňu, keď si líhal na svoju stranu postele.
„Mal si pravdu,“ vydýchla. Liezlo to z nej ako z chlpatej deky. „Bol to boj, spravil si všetko pre to, aby si vyhral a použil si to isté, ako ja, keď som chcela vyhrať. A vyplatilo sa ti to,“ vyhŕkla nedívajúc sa naňho. „No a gratulujem. A prepáč,“ dodala a napäto si ľahla do postele zakrývajúc sa prikrývkou až k brade. Potichu sa zasmial. Zamračene naňho pozrela.
„Strašne ťa to musí štvať, že?“ pozeral na ňu a na tvári mu hral mierny úsmev.
„Samozrejme,“ stiahla obočie. „Po víťazstve nad Krumom som sa cítila neporaziteľne.“
„Aha,“ prikývol. „A potom prišiel môj blesk,“ mrkol na ňu. Sčervenela, ale mlčala. „V opačnom prípade by si ma inak ubila.“
„Aj to ma mrzí!“ okamžite vystrelila do sedu. „Prepáč,“ tvárila sa previnilo. „Nechcela som, teda chcela, ale keď ty si ma držal a nepustil a…“
„To je v pohode,“ prerušil ju. „Vážne,“ doložil, keď videl jej nedôverčivý výraz.
„Ukáž mi tie modriny,“ vyzvala ho a hrabala sa z prikrývok.
„Je to v pohode…“
„Tak to teda nie je!“ mračila sa. „Vyzleč si to pyžamo, hneď,“ prikázala dôrazne. A on si ho poslušne vyzliekol. „Merlin…“ Jej bratia mali pravdu. Na pravom boku a celej pravej ruke sa veľmi pekne vykresľovali modriny z toho, ako ho tĺkla. Zamračila sa. „Je mi to ľúto,“ pípla previnilo.
„Je to v poriadku, vážne,“ mierne sa pousmial a natiahol k nej ruku.
„Musí to bolieť,“ pozrela mu do očí. Ruku mu chytila a prisunula sa bližšie.
„Vôbec to neboli,“ usmial sa ešte viac.
„Klamár,“ zamračila sa a opatrne sa dotkla jeho ramena. Predlaktia a tiež boku. „Masť!“ konečne sa jej rozsvietilo a vrhla sa do kúpeľne, aby odtiaľ priniesla hojivú masť. Starostlivo ho natierala, stále sa mu ospravedlňujúc, až ju musel umlčať veľmi intenzívnym bozkom. V opačnom prípade by rapotala možno aj do rána. „No a ehm,“ šepla v rámci ospravedlňujúcej činnosti. „Tvoj blesk, nepotrebuje údržbu?“
„Možno,“ uškrnul sa.
„No a odpoveď na tvoju otázku,“ zdvihla k nemu hlavu. Jej ruky si už robili miesto v jeho nohaviciach. „Rozhodne mám väčšiu radosť, pôžitok a slasť z tvojho blesku medzi mojimi nohami.“
——
„Všetko bude v poriadku, zlato,“ upokojovala svoju dcéru pani Grangerová predtým, ako mala svojho syna opustiť na doteraz najdlhší čas a mala sa znova vrhnúť do vyučovacieho procesu. Doteraz odchádzala na dve, tri hodiny, hlavne večer, aby znova pomáhala pri vedení liečiteľských kurzov.
„Áno, ja viem,“ nervózne prikývla dívajúc sa na spiaceho Andyho. Pred hodinou ho nakŕmila, prebalila a potešila sa s ním, než znova zaspal. A za hodinu sa zobudí znova. A potom zase. A jeho matka pri ňom nebude. Nemyslela si, že by to jej matka nezvládla. Alebo Molly, či ktokoľvek. Dokonca vedela, že to zvládne aj jej syn. Len sa obávala, či to zvládne ona. „Cítim sa vinne,“ šepla.
„Uhm,“ prikývla mama a položila ruku na dcérino rameno. Otočila ju k sebe. „Skutočne by bolo lepšie, keby si bola pri Andym, ale toto nie sú normálne okolnosti. Staráš sa momentálne o to, aby sme my všetci mali lepšiu budúcnosť. Robíš to najlepšie, čo dokážeš. Tvoj syn ti to nikdy nebude vyčítať. Nikto nebude.“
„Ja viem,“ zamračila sa. V očiach sa jej zaleskli slzy.
„A okrem toho, neodchádzaš predsa natrvalo. Cez obed ho uvidíš. Budeš s ním po vyučovaní. A tiež večer. Budeš s ním tak často, ako sa len bude dať.“
„Ja viem,“ zopakovala dívajúc sa do matkinej, chlácholivej tváre. „Budem si na to musieť zvyknúť. Len teraz som si zvykla, že mám dieťa a už si budem musieť zvykať na niečo nové.“
„Ty to zvládneš.“
„Dúfam,“ povzdychla a pozrela na hodiny. „Sakra, prídem neskoro,“ otriasla sa. „Máš tu všetko prichystané? Mlieko, plienky…“
„Hermiona,“ prerušila ju mama s tichým smiechom. „Všetko je v poriadku, kontrolovala si to už päť ráz,“ upozornila ju.
„Áno, iste. Dobre teda,“ pozrela na pokojného synčeka. Usmiala sa. „Pôjdem. Prídem cez obed. Bude všetko v poriadku?“ potrebovala to počuť ešte raz.
„Samozrejme. Bež a priprav deti na skúšky.“
——
„Toto sa mi začalo mimoriadne pozdávať,“ usmial sa Harry na svojho strýka, keď spolu sedeli v Harryho byte, pri fľaši vína.
„Áno, tomu sa dá veriť,“ prikývol Severus. „Na dobré veci sa ľahko zvyká.“
„Škoda, že to nie je často, nie?“ skúsil. Strýko ho prebodol pohľadom. Pobaveným.
„Myslím, že raz do týždňa bohato stačí,“ zaškľabil sa. „Nemusíme to zase až tak preháňať, nie?“ natiahol.
„Prečo? Viem si veľmi živo predstaviť, ako chodíš na návštevu denne.“
„Možno je to pre teba ľahko predstaviteľné, mne to stále robí isté problémy.“
„Pravda. Jedna návšteva strýka s dobrým vínom za týždeň, to je viac, než môže ktokoľvek na svete mať.“
„Tak vidíš, Harry,“ zavŕkal milo. „Som úžasný strýko.“
„S úžasným vínom. Áno.“
„Si nevďačný,“ naoko sa zamračil. „Mohol som tušiť, že vidíš víno, potom dlho nič a napokon sa možno zjavím ja.“
„Ale to vieš, že to tak nie je,“ priateľsky zabručal. „Keby si prišiel bez vína, tiež by som ťa nevyhodil.“
„Skutočne?“ uchechtol sa. „Neverím.“
„Ver!“
„Nie, neverím.“
„Tak to raz skús a uvidíš, že ti dvere pred nosom nezabuchnem.“
„Skúsim, niekedy,“ prikývol. „Apropo, tvoja manželka sa stále týra?“
„Nemyslím, že by som to klasifikoval týmto termínom, ale áno, učí sa.“
„Správne. Je to Ginevra, nie si to ty, takže sa týrať nemusí.“
„Bola by potešená, keby si jej to povedal.“
„Vieš, že jej to nikdy nepoviem,“ mierne sa zamračil.
„Ale povieš. No, moji siedmaci a piataci budú na skúšky pripravení veľmi zodpovedne a dobre. Môžeš to povedať o svojich študentoch?“ zarýpal.
„No toto!“ Severus vyvalil oči. „Máme snáď v triedach iných siedmakov a piatakov? Pretože tí moji sú tupí a neschopní. Neverím, že prejdú skúškami…“
„Ale no tak…“
„Všetci,“ uchechtol sa. „Každopádne, je mi jedno, koľkí prejdú a koľkí nie. Zaujíma ma momentálne iné,“ uprene sa zadíval do očí svojho synovca. „Ostáva nám len necelý mesiac do konca roka. V prípade, že sa počas tohto mesiaca neudeje nič mimoriadne a môjmu profesorovi Obrany proti čiernej mágii sa nestane nič zvláštne, ako tomu bolo v posledných tridsiatich rokoch, môžem s tebou počítať aj na budúci rok?“ spýtal sa.
„Hm,“ Harry sa zamyslene zamračil. „Myslím, že pokiaľ budeme tu, pokiaľ neskončí vojna, tak so mnou môžeš rátať.“
„Výborne,“ Severus sa usmial. „Hoci, vedel by som si ťa predstaviť ako profesora aj po vojne.“
„Vážne?“ pozrel naňho. „Myslíš, že som spôsobilý vyučovať aj riadne? Nielen provizórne?“
„Vidím výsledky tvojich študentov, Harry. Aj keď ty o tom nevieš, sledujem tvoju prácu. A musím s ťažkým srdcom skonštatovať, že si doteraz najlepším profesorom, dokonca lepším, než bol Lupin. Poznáme jeho problémy s pravidelnou absenciou, však? Bol by som rád, keby si ostal po vojne, vykašľal sa na aurorstvo alebo na metlobal, no áno, nepozeraj. Dozvedel som sa o tom stupídnom Krumovom nápade. Myslím, že si ťa viem predstaviť vo funkcii vážneho profesora Obrany. A ja sa dokonca vzdám tohto miesta v tvoj prospech,“ nervózne sa uškrnul.
Harry naňho zarazene civel. Bolo tam príliš veľa chvály. A prekvapujúco chvála prišla od strýka. Zo šoku sa nestihol zahanbene ani červenať.
„No teda, to som nečakal,“ vypustil po chvíli.
„Dokážem šokovať v tých najmenej očakávaných chvíľach,“ zasmial sa Severus. „Dobre, už toho nechaj,“ mierne sa zamračil po chvíli. „Čo hovoríš na môj nápad?“
„Je zaujímavý,“ vydralo sa z neho. Severus sa zatváril nespokojne. Rozhodne čakal o čosi viac. „Teda, dobre. Teší ma, že ma ako profesora nezakopávaš do zeme, dokonca, je to zvláštne, ale dokonca si ma ohodnotil viac ako lichotivo,“ zavrtel hlavou.
„Prestaň to zbytočne okecávať, Harry,“ vyzval ho nervózne. „Proste len povedz, či to berieš.“
„Samozrejme si to musím rozmyslieť!“ vykríkol rovnako nervózne. „Neuvažujem, čo bude po vojne. Do konca vojny samozrejme ostanem. A keď bude po všetkom a ja to náhodou prežijem, potom zhodnotím tvoj návrh.“
„Čo chceš na ňom zhodnocovať? Proste tu ostaneme obaja a budeme učiť. Nejakým spôsobom presadím, aby sa riaditeľkou stala Aurora, aby som mal pokoj a budeme učiť.“
„Netuším, čo budem robiť po vojne,“ zamračil sa. „A vôbec, je hlúposť teraz nad tým špekulovať.“
„Dobre teda, nebudeme špekulovať,“ rezignovane privolil Severus. „Je to nápad, vieš ho, počítam s tebou a potom sa uvidí.“
„Hehe,“ zasmial sa Harry. Severus sa zamračil. „Nie je tvoja zvýšená aktivita spôsobená tým, že ako aurorovi a dokonca aj ako stíhačovi, by sa mi mohli prihodiť nejaké nešťastia?“
„Si prekvapujúco lucídny, Harry,“ nevinne si upil vína.
„No jasne! Teplé a relatívne bezpečné miesto profesora po vojne, mohlo mi to hneď docvaknúť. A že ma to vôbec prekvapuje.“
„No tak si ma odhalil. Spokojný?“
„Ani veľmi nie.“
„Dobrý večer,“ ohlásila sa pani Potterová, keď sa vrátila domov. Severus sa nervózne pomrvil. To v tej knižnici nemohla ostať ešte chvíľu? Pottera by zvládol, s ňou to bolo oveľa, oveľa ťažšie a jeho synovec sa určite rád podelí o najnovšie informácie.
„Dobrý,“ zavŕkal.
„Ahoj,“ usmial sa Harry a vyberal tretí pohár. Jeho manželka zatiaľ ukladala hromadu kníh na písací stôl.
„Mám toho už plné zuby,“ vŕkla. Celú voľnú sobotu, ktorú by za normálnych okolností strávila oveľa lepším spôsobom, venovala štúdiu. Skúšky klopali na dvere a oni museli upustiť od svojich bežných a zaužívaných aktivít. MLOKy boli dôležité, rovnako ako VČÚ. Tréningy sa z troch hodín denne v priebehu týždňa zúžili len na hodinu denne a len u tých, ktorí to potrebovali (a Ginevra k nim nepatrila) a liečiteľských kurzov sa zúčastňovali už len úplní zúfalci (a Ginevra radu kurzov sama viedla). Metlobal sa už nekonal, preto sa všetci sústredili viac na skúšky.
„Nechápem. Nemyslím, že práve ty by si patrila k tým, ktorí sa nutne potrebujú drviť,“ Severus vykúzlil kompliment. Prekvapene po ňom fľochla.
„Ja viem, že tento rok budú skúšky trocha prispôsobené okolnostiam. A hoci sa skutočne nedrvím, učiť sa musím,“ povzdychla a prijala pohár vína. „Dnes už ale vážne nie.“
„Čo si preberala?“ spýtal sa Harry, keď si k nej prisadol a pritiahol si ju do náručia. Okamžite sa oňho oprela a Severus nenápadne prevrátil oči.
„Možno to Severusa prekvapí, ale Transfigurácia mi robí najviac ťažkostí.“
„Nie, Severusa to vôbec neprekvapí,“ zaškľabil sa. Harry sa uchechtol. „Nie je tajomstvom, že patríš k tým lepším v mojej triede.“ Harry sa naňho zazubil. Predsa jej to povie a nie raz.
„Keby som si už na teba nezvykla, zrejme by som sa udusila tým vínom,“ nevinne zažmurkala.
„Hermiona je až taká krutá?“ Harry na ňu pozrel. Opätovala mu veľavravný pohľad.
„Vrátila sa len pred týždňom, ale začala nás mučiť,“ posťažovala si. „Vraj Aurora zanedbala úplne všetko, ale všetkým je jasné, že je to len jej utkvelá predstava. Každopádne si uzmyslela, že nevieme vôbec nič, čo je hlúposť, a začala nás mučiť komplet celým učivom. Od prvého ročníka!“
„MLOKy budú skúšky zo všetkých siedmych rokov,“ dovolil si ozvať sa Harry.
„Iste. Ale aby celú triedu skúšala z Feraverta?“ uchechtla sa. „Celú hodinu?“ dodala významne.
„Ehm, to je asi zbytočné, to fakt,“ súhlasil s úškľabkom.
„Budete to mať s ňou mimoriadne zložité,“ Severus sa zatváril škodoradostne. „Zrejme zložitejšie, než so mnou.“
„Pochopil!“ Ginny dôrazne a významne prikývla. „Našťastie, Alica, profesorka Sproutová a tiež profesor Potter,“ zazubila sa, „sa správajú ľudskejšie.“
„Hermiona to berie ako v minulosti vlastné učenie, takže je to pochopiteľné. A áno, Severus je Severus,“ zasmial sa Harry. „V tom prípade my ostatní sme skutočne normálni.“
„Hej!“ zavrčal profesor Elixírov. „Elixíry sú rozhodne komplikovanejšie, než byliny a dokonca aj než kúzla, preto sa nikto nemôže čudovať, keď som prísnejší.“
„Prísnejší? Tak to nazývaš?“ uškrnula sa Ginny.
„No iste. Hádam to nechceš definovať iným termínom.“
„Hneď niekoľkými.“
Harry s úsmevom počúval ich vzájomnú provokačnú výmenu názorov. Miloval tieto chvíle. Osud mu predsa len dožičil rodinu. Hoci bola veľmi zvláštna a netradičná, bola to jeho vlastná rodina. Aj keď sa to nikdy nepovedalo nahlas, aspoň čo sa týkalo Severusa, miloval ich. Oboch a veľmi a oni jeho city opätovali. A u nich dvoch to bolo jasné. Harry mal vlastne obrovské šťastie. Koľko rodín je na svete, v ktorých sa ľudia hádajú, neznášajú alebo nemajú dostatočne radi? On síce nemal typickú rodinu, aspoň zatiaľ nie, ale nemenil by za nič na svete.
———
„Už nech tie skúšky skončia,“ posťažovali si dvojčatá sediac jeden piatkový večer pri večeri.
„Je to nuda, pravda,“ prikývla Angelina.
„Nuda práve nie, ale keby nás bolo viac, bolo by viac zábavy,“ dodala Alica rovnako skrúšene.
A bola to pravda. Tréningom sa teraz venovala vlastne len Základňa. Občas a len na chvíľu, prišiel niekto z hradu. Všetci si boli vedomí toho, že vojna môže trvať ešte rok, či viac a oni potrebovali prejsť ďalším ročníkom. Nehovoriac o siedmakoch, ktorí mali skončiť školskú dochádzku a zároveň s tým sa zapojiť do vojny v plnom rozsahu.
A tým vlastne začne koniec. Nepredpokladalo sa, že by prišli sovy, nehovoriac o tom, že vďaka netopierom sovy prísť ani nemohli. Nikto nerátal s tým, že by rodičia chceli zapísať žiakov do prvého ročníka v nasledujúcom školskom roku. Hoci Severus videl, že je adeptov porovnateľne s minulými rokmi vďaka rokfortským záznamom, v ktorých sú zaznačení čarodejníci už od svojho narodenia. Budúci rok už jednoducho prváci nebudú. A za sedem rokov nebude vôbec koho učiť. Nikto však nepredpokladal, že by trvala vojna tak dlho, nech by skončila akokoľvek.
Preto sa dvojčatá v tento deň zamerali na letecký tréning, ktorého sa zúčastnili len siedmi ďalší. Ostatní boli buď v hrade alebo na vežiach. A zo vzduchu videli, že Tonksová trénuje len s dospelými zo Základne. Videli, že len zhruba ôsmi študenti absolvujú svoje duely v priestoroch k tomu určených, na ktorých dohliadal Neville. Lune sa ho podarilo vytiahnuť zo skleníkov na čerstvý vzduch a on sa ponúkol, že dohliadnu na to, aby sa nikto nepozráňal. Tiež Nott vystrčil nos z laboratória.
Aspoň svojich piatkových voľných zábav sa nevzdali. Trocha odreagovania zo stresových situácií, ktoré sa zniekoľkonásobili vďaka blížiacim sa skúškam, potrebovali všetci.
„Takže pôjdeme?“ spýtali sa dvojčatá svojich priateliek, keď dovečerali.
„Iste, ale rady by sme sa trocha hodili do gala,“ uškrnuli sa. Mali na sebe tréningové plášte a v tých rozhodne na zábavu ísť nechceli.
„Ako by to nebolo jedno, bratku, však?“ natiahol Fred.
„Iste, aj tak nakoniec skončíte úplne bez šiat,“ šepol George tak, aby ho náhodou nezačula mama, ktorá krúžila po kuchyni.
——
„Poď,“ Harry chytil Ginny za ruku a viedol ju z Veľkej siene preč. Vzal ju dnes na zábavu, aby sa trocha odreagovala. Hoci zatiaľ nestresovala, skúšky mali byť až za dva týždne a ona sama vravela, že je času ešte habadej chcel, aby to bolo dnes špeciálnejšie.
„Kam ma vedieš?“ spýtavo naňho pozrela, keď ju ťahal tmavými rokfortskými chodbami, až ku schodisku. Nie že by protestovala, len bola zvedavá.
„Stále ti dlhujem ten spoločný kúpeľ,“ žmurkol na ňu. „A naša vaňa je príliš úzka.“
„Ach tak,“ usmiala sa. „Ale to bolo pred niekoľkými mesiacmi.“
„Uhm, zabudol som na to,“ mykol plecami, keď zastavili pred Núdzovou miestnosťou. Dívala sa, ako prechádza popri stene, kým sa v nej nezjavili dvere.
„Dúfam, že takto nebudeš zabúdať aj na ostatné veci.“
„Aj ja dúfam,“ zasmial sa. „Tak poď,“ šepol a ťahal ju do miestnosti.
Musela sa usmiať. V miestnosti bola len obrovská napustená vaňa s bublinkami, podmanivá vôňa a množstvo sviečok.
„To je sakra romantické, Potter,“ šepla koketne. Len sa usmieval.
„Iste, presne tak som si to predstavujem. Dovolíš?“ natiahol sa k jej vlasom, aby ich uvoľnil z chvosta. „Milujem, keď ich máš rozpustené,“ hral sa s nimi.
„Pán Potter, čo presne máte v úmysle?“
„Nie je to snáď jasné?“
„Ide len o kúpeľ?“ povytiahla obočie. Odpoveď samozrejme poznala. Ale chcela to počuť od neho. Z jeho úst, ktoré sa k nej skláňali.
„Nie, iste že nie. Chcem sa s tebou milovať. Vo vani sme to ešte nerobili, pokiaľ ma pamäť neklame,“ vtisol jej nežný bozk na pery. Nič vášnivé a začal ju pomaly vyzliekať.
„Pamäť ti slúži celkom dobre,“ odvetila. Prispôsobila sa jeho hre. Vyzliekali sa navzájom, pomaly a nenáhlivo. Občas si vtisli nežný bozk, či už na ústa, alebo inú časť tela. Keď boli obaja nahí, vliezli spolu do teplej vody. Takmer polhodinu v nej len ležali, navzájom sa hladiac a vychutnávajúc si toho, ako z nich odchádza stresujúce napätie, aby ho vystriedali úplne iné pocity.
„Je to fajn,“ zabručala ležiac mu v náručí vo vode po ich prvom milovaní. Voda bola očarovaná, nechladla a im sa odtiaľ nechcelo ísť, hoci mali telá takmer úplne premočené. „Než sa vrátime, chcem ešte repete,“ vyzvala ho a sama sa začala starať o to, aby k opakovanému milovaniu skutočne prišlo. Potichu sa zasmial.
„Nemám najmenšej námietky,“ prisal sa jej na ústa, rukou pod vodou sa rovnako snažiac o to, aby v nej znova vzbudil vášeň a túžbu. A šlo to celkom ľahko. Hlavou mu preblesla myšlienka, že od prvého milovania na ostrove, ich to neprestalo baviť ani trocha. Milovali to ako vtedy, tak aj po tom a vždy. A on vedel, že to nikdy ani neprestane milovať. Vytiahol si ju do lona, aby sa spojili a spoločne sa dostávali na vrchol. Tentoraz vášnivejšie a rýchlejšie, než pred chvíľou.
O čosi neskôr sa spokojne vracali naspäť do bytu. Hrad už bol tichý, zábava skončila a im sa nepodarilo stretnúť nikoho. Žiadnu zabudnutú, zamilovanú a zakliesnenú dvojicu. Nikoho. Dokonca ani duchov a aj obrazy vyzerali, že v ten večer rezignovali a spali.
Bol to dokonalý večer a ona si líhajúc do postele uvedomila, že si ani raz nespomenula na vojnu, skúšky a vlastne na nič iné, okrem tela svojho manžela, ktoré už pokojne spalo. Pritisla sa k nemu, v spánku si ju pritiahol k sebe. S úsmevom zaspávala aj ona.
——
Stál pred rozsiahlou roklinou, ktorá bola obkolesená hromadou monumentálneho kamenia akejkoľvek veľkosti a kríkovým porastom. Akoby to miesto bolo smutnou dierou v inak peknej a rozmanitej prírode. Čo na tom, že na dne rokliny sa práve zobúdzalo niečo, čo vyzeralo ako gigantické jaštery, dlhé dobrých päť metrov so šiestimi pármi končatín a obrovskou papuľou s troma radmi tesákov, ktoré vyzerali, že by jedným stiskom roztrhli na polovicu aj teľa. Stávali sa na zadné, chvostom udržiavajúc rovnováhu a chceli sa predrať von z ich územia. Do sveta, ďalej, aby sa nažrali a aby ničili všetko, čo im príde pod tlamy. Vrážali do seba, snažili sa predbehnúť svojho druha, aby sa dostali von skôr.
Len jedným miestom sa mohli dostať von. A tam teraz stál Harry, spolu so Severusom, Billom, Remusom, Viktorom, bratmi Smithovcami, Dracom a Frankom Longbottomom. Stáli tam, znehybnení hrôzou vidieť to niečo na vlastné oči. Niečo, čo sa začalo zahaľovať do plameňov, ohromne revalo a syčalo. Obludy, ktoré mali byť vyhynuté, vycítili nielen svoju príležitosť, ale najmä nebezpečenstvo a zbadali nezvaných hostí.
„Harry, ty musíš!“ skríkol po ňom Severus. Už sa nemuseli skrývať. Boli vycítení a hrozba sa rýchlo blížila. Už im nebudú stačiť ani kamene, za ktorými sa ukrývali. Prvé obludy boli už príliš blízko.
Tak strašne chcel vyčariť zabudnuté zaklínadlo. Piesok alebo niečo, čím by tie obludy zničil. Čokoľvek, čo by im pomohlo sa ich zbaviť. Rukou zvieral prútik, sústredil sa, z prútika však nevyšlo vôbec nič. Nedokáže to. Nepozná ľútosť nad svojím prítomným činom, ktoré by mu zničilo jeho budúcnosť. Nech sa snažil v rýchlosti si spomenúť na čokoľvek, čo učinil, čokoľvek, čím by v blízkej minulosti spravil rozhodnutie ohľadne budúcnosti, nič mu nenapadalo.
Len Severus dokázal vysielať po obludách zrniečka piesku. Nikto iný to nedokázal. Ostatní používali bežné zaklínadlá, Frank dokonca vysielal zakázané kliatby, nič nepomáhalo. Netvory sa blížili, predbiehajúc sa navzájom. Hnala ich obrovská túžba dostať sa von z rokliny. A ničili pred sebou prekážky. Zbadal, ako jedným stiskom papule drvili menšie kamene a ohnivým telom zapaľovali suchú trávu, ktorá sa začala objavovať na dovtedy sčernetej zemi.
Nemali šancu sa im ubrániť. Jedine on to mohol zastaviť, ale proste to nešlo. Kúzlo bolo komplikované, príliš silné a jeho začala zachvacovať panika. Rovnako ako bratov Smithovcov, ktorí pred obludami ustupovali. Rovnako ako Billa, pred ktorým sa rozsypal veľký kameň, za ktorým sa ukrýval a do ktorého tresli hneď tri obludy svojimi veľkým, ohňom blčiacimi labami. Rovnako ako Severus, ktorý sa chrbtom priblížil k Harrymu, akoby ho chcel chrániť vlastným telom pred niečím, čo sa blížilo z druhej strany. Rovnako ako Viktora, ktorý začal vrieskať, aby sa dali na ústup.
Rovnako ako Remus, ktorý… Harry videl, ako ho schmatla jedna obluda a jemu okamžite vzbĺkol odev. Cez rev oblúd sa k nemu dostal Remusov bolestný výkrik. Frank sa mu snažil pomôcť, ledva uhol pred schmatnutím. Nedalo sa. Harry sa bezradne díval, bez možnosti zasiahnuť, ovplyvniť to a zmeniť na to, ako sa snažia ukradnúť jeden druhému Remusove mĺkve telo. Dávno zabité stiskom zubov. Snažili sa potravu si rozdeliť. Videl, ako mu jeden odtrhol nohu. Ako sa ďalší zahryzol do svojho druha, zo zúfalstva a z hladu. Cítili krv, ktorá bola všade. Remusova krv z jeho mŕtveho a došklbaného tela, na ktorom hodovali už tri obludy.