„No tak to je vskutku úžasné,“ vrkol Snape a pozeral, ako všetci objímajú a blahoželajú prekvapenej a zapýrenej Hermione. Začuli ho a ich veselé trkotanie v momente upadlo. Zabodli doňho pohľady. „Ani poriadne nestačím vstrebávať stále nové a nové prekvapenia, ktorými ma zasypávate,“ kútiky úst sa mu vykrivili. „Slečna Grangerová, tak sa vám podarilo prekonať tú vašu upätosť, logickosť a pedantnosť. Musím priznať, že ma toto zistenie šokovalo. Nepredpokladal som, že sa tak skoro prestanete spoliehať na poučky, formulky a pravidlá.“
„Už som v sebe mágiu odhalila,“ skočila mu do reči naštvane. „A vyčarovala som svetlo.“
„Vravím, že je to neuveriteľné.“
„A je to rozhodne viac, ako ste dokázal vy,“ sykol červený Ron. Snape ho prepichol očami.
„Takže už vlastne stačí len to, aby sa to podarilo dvom ďalším z nás a môžeme ísť do Nórska, keď to nikto ďalší nebude vedieť,“ významne doložila Ginny. Tiež ju prestalo baviť Snapovo neustále vŕtanie. Preniesol zamračený pohľad na ňu a nadýchol sa.
„Zlato, ja som si istý, že to môj strýko nakoniec dokáže,“ uškrnul sa Harry. „Neznesie, aby ho predbehlo ďalšie sopľavé decko a on bol prinútený nechať si od neho kryť zadok,“ provokoval. Okamžite mal v sebe vrazené čierne oči.
„Potter,“ natiahol a na tvári sa mu objavil úškľabok. „Že to hovoríš ty. Nemal si to náhodou byť ty? Teraz si tu mal ty natešene poskakovať a otŕčať sa svetlom. Tak kde je? Nie je ti hanba? Čarodejnica s muklovským pôvodom predbehla teba, s tak výnimočnou a špeciálnou krvou,“ prskol. Harry sčervenel.
„Nikde nie je písané, že čarodejníci s muklovským pôvodom sú menejcenní než ostatní,“ zavrčala Hermiona.
„To ani netvrdím,“ strelil po nej pohľadom. „Od niekoho, kto má v sebe krv Zakladateľa a ešte k tomu aj kameň…“
„Keď ide o krv Zakladateľa,“ prerušila ho Ginny. Pozerali na seba nasupene, „tá určite nehrá žiadnu úlohu. Pokiaľ viem, váš predok je rovnaký a ani vy to neviete, aj keď ste Chrabromilovým potomkom.“ Ron slabučko zaúpel. Hermiona zbledla.
„Slečna Weasleyová,“ ozval sa po chvíli výstražným tónom, „jediné, čo mi bráni odtrhnúť vám tu vašu maličkú hlavičku je vedomie, že by so mnou môj synovec do konca života neprehovoril. A to by neuveriteľne mrzelo. Radím vám, aby ste si svoju drzosť šetrili pri rozhovore so seberovnými,“ vrážal do nej nebezpečný a odstrašujúci pohľad. Flegmaticky mu ho vracala. „Ale naspäť k tebe,“ otočil sa na Harryho. „Čo ten tvoj prvotriedny kamienok? Ako sa zdá, príliš ti nepomáha.“
„Keď ide o kamienok, ten mi má dať do popredia určité schopnosti,“ škaredo po ňom zazeral. „A pokiaľ si spomínam, mágia medzi nimi nebola.“
„Má ti pomôcť používať zabudnuté zaklínadlá.“
„Používať, ale nie naučiť.“
„Prestaňme sa hrať so slovíčkami. Jednoducho si to mal vedieť ako prvý.“
„No tak som to nevedel. A teraz čo?“
„Pravdepodobne sa málo snažíš.“
„Snažím sa ako nikdy. Tým to nie je.“
„Aha, v tom prípade musíš byť lenivý.“
„A to je ešte väčšia sprostosť. Nič by mi nespravilo väčšiu radosť ako to, že by som vás predbehol.“
„Asi to nebude dostačujúca motivácia. Možno sa budeš snažiť teraz ešte viac, keď si zistil, že to druhým ide lepšie.“
„Tak to sa mýlite. S nimi sa nebudem snažiť súťažiť. A vôbec! Tu nikto s nikým nesúťaží. To je len vaša utkvelá predstava. Možno si na nás len ventilujete nejaký svoj vlastný komplex.“
„Stačilo! Možno sa nad tým vážnejšie zamyslíš, keď ťa ešte niekto predbehne.“
„My sa nepredbiehame. Nechápete to?“
„Mlč!“ štekol po ňom. Obaja sa vraždili pohľadmi, obaja vytočený do najvyššej možnej miery. „Predpokladal som, že to budeš ty, so všetkými tými pomôckami, ktoré vlastníš. Zjavne som sa mýlil. Teraz si už budem dávať väčší pozor a radšej sa pripravím na nejaké ďalšie prekvapenia.“
„A kedy nás prekvapíte vy? Niečím pozitívnym?“ neodpustil si iróniu. Štval ho, tak strašne ho štval najmä preto, že samému sa mu to nepodarilo a ostatných len kritizuje, uráža a ponižuje. Zbadal strýkovou zamračenou, kamennou tvárou prebehnúť niečo, čo definoval ako spokojnosť. Alebo, že by to bol výsmech?
„Prekvapím vás vtedy, kedy to sám uznám za vhodné,“ zaškľabil sa a ukázal na dvere. „Vypadnite. Hodina skončila.“
Všetci štyria nasrdene vydupotali von a tentoraz za sebou dvere nezavreli rázne, ale poriadne nimi tresli.
„On je proste neuveriteľný,“ napäté ticho ako prvý prerušil Ron svojím nabrúseným vyšteknutím. „Už som si o ňom začal myslieť, že sa poľudštil.“
„Ale veď sa aj,“ zamračene ho prerušila Hermiona. „Nemôžeme predsa čakať, že prestane vŕtať. Je to také jeho poznávacie znamenie,“ nasilu sa zasmiala. Nik sa k nej nepridal, preto len rezignovane mykla plecami.
„Ale mohol by, aspoň čo sa týka vás dievčat. Ale to on nie, on si proste musí otvárať hubu furt.“
„Už toho nechaj,“ Hermiona ho chytila za ruku. „Je to Snape a Snapom aj ostane. Podľa mňa je len sklamaný, pretože chcel, aby to Harry vedel ako prvý.“
„To si povedala vážne krásne,“ zaškľabil sa ťažko skrývajúc svoje naštvanie. „Čo si myslíš ty, Harry? Začne sa niekedy správať normálne?“
„Až keď peklo zamrzne,“ odvetil so stiahnutým obočím. Stále bol nazúrený a nepomáhalo ani chlácholivé hladenie dlane Ginninými prstami.
„Neštve ťa to, že som ťa predbehla?“ spýtala sa Hermiona opatrne.
„To?“ prekvapene na ňu pozrel a usmial sa. „To ma vôbec neštve. Štve ma on. A štvať ma bude až do smrti. Vôbec mi nevadí, že si ma predbehla, len…“ neisto dodal a pritom sa zatváril naoko pochybovačne.
„Čo len?“ okamžite vypálila podozrievavú otázku.
„No,“ natiahol a kútikom oka pozoroval jej tvár, „keď už ma mal niekto predbehnúť, bol by som radšej, keby to bola Ginny,“ vydýchol s úškľabkom. Menovaná sa potichu zachichtala.
„Si milý,“ Hermiona ho prebodla pohľadom, ale výraz sa jej zmierňoval.
„Robím si žarty!“ so smiechom sa obhajoval. Ron sa k nemu pridal.
„Viem,“ uškrnula sa. „Som šťastná, že sa mi to podarilo a ja som mu dokázala, že pochyboval zbytočne. Vážne mi robilo problém upriamiť sa na niečo tak nekonkrétne ako mágia. Ale keď už sa vo mne ozvala, bolo to celkom jednoduché, “ doložila hrdo.
„Bola si úžasná,“ s úsmevom ju pochválil jej priateľ a objal ju okolo pliec.
„Myslím, že dnes bol prekvapenejší ako pri Ronovi,“ zamyslene skonštatoval Harry. A tak mu treba, pomyslel si. Možno prestane konečne jeho priateľov podceňovať a začne ich brať vážne.
„Prečo sa ti to vlastne nedarí?“ spýtal sa ho Ron. „Bez ohľadu na to, ako ti to tvoj superstrýko podal, v niečom má pravdu. Všetci sme predpokladali, že to budeš vedieť prvý.“
„Neviem,“ mykol plecami. „Cítim ju, je jej veľa. Naučil som sa ju držať pod kontrolou, ale teraz bude potrebné, aby som sa ju naučil aj ovládať. Asi.“
„Mám taký názor, že v tebe je niečo iné, ako v nás všetkých,“ ozvala sa Ginny. „Teda, mágia to je, samozrejme, ale už sme videli, že tvoja je iná, silnejšia. Asi sa nedá tak ľahko ovládať, ako tá naša. Asi treba ísť na ňu inak.“
„Áno,“ pritakala zamyslene Hermiona. „Určite to je tak a s tvojím predkom to nebude mať nič spoločné. Bude to pospájaním proroctva, sudby a kamienka dohromady,“ takmer šepkala. „Si Vyvolený, musíš sa mu postaviť a to nebude možné s obyčajnou mágiou. Mágiou bežných čarodejníkov.“
„Jasne, kamarát. Si výnimočný a tvoja mágia je ešte výnimočnejšia,“ zaceril sa naňho Ron. S krivým úškľabkom prikyvoval.
„Tak je,“ odsúhlasila to Hermiona, keď stáli pred portrétom. „A aj tvoje učenie bude musieť byť výnimočné a špecifické. A som si istá, že keď svetlo vyčaruješ, bude to niečo ohromné.“
„Len dúfam, že ho vyčarujem skôr, ako mi strýko stihne zakrútiť krkom.“
——
Nedalo by sa povedať, že by strýko nejako skrýval svoju chuť spraviť to okamžite. Na hodine Elixírov po ňom prskal a nepekne vrčal, za čo mu jeho synovec odpovedal urazeným a nasrdeným zazeraním. Aj tak sa dokázal do dostatočnej miery sústrediť a jeho elixír vyzeral, že bude bezchybný. Čo určite spôsobí, že Snapova namrzenosť sa zdvojnásobí.
„Longbottom.“ Keďže ho jeho synovec úspešne ignoroval, obrátil pozornosť do vedľajšej lavice. „Práve ste si vyslúžili čestné prvenstvo v Crowfordovej kronike najväčších divov a zvratov v kúzelníckom svete,“ zaškľabil sa naňho. „Ak ma neklame zrak, tak to, čo sa vám varí v kotlíku, sa tentoraz bude dať nazvať aj miernejším pomenovaním ako splaškom, či gebuzinou. Asi sa konečne dokázal dostať rozdiel medzi miešaním proti smeru a po smere hodinových ručičiek aj cez večne unavené záhyby vašej nie príliš vyvinutej mozgovej kôry.“
„Áno, asi to tak bude,“ odvetil Neville dosť nahlas a hlavne smelo. Snape stiahol obočie.
„Nechce sa mi veriť, že by ste dokázali odpovedať aj iným spôsobom, ako mlčaním a vaším dôverne známym prevracaním kotlíkov,“ nepriateľsky a výstražne zavrčal.
„A prečo nie?“ Neville bol síce celý červený a hlas sa mu mierne chcel, ale i tak odhodlane hľadel profesorovi do očí. „Ľudia sa zvyknú meniť.“
„Aha,“ ironicky natiahol. „Iste, ľudia sa dokážu meniť vo svojom správaní, to nepochybne. Ale ak je tuposť v niekom zakorenená, neodstráni sa jednoduchým švihnutím prútika. A vo vašom prípade, Longbottom, by nepomohlo, ani keby ste sa oháňali prútikom na všetky svetové strany v nepretržitom tempe,“ zaškľabil sa.
„Samozrejme, ako poviete, pane,“ Neville s ťažkosťami vystrúhal grimasu, ktorá mala znamenať úsmev. Skôr to však vyzeralo, že si mieni z profesora strieľať. A on sa rozhodol to tak zobrať.
„To je neuveriteľné. Vy ste sa snáď pozbierali a rozhodli sa, že vám budem na posmech?!“ vyštekol naštvane.
„To by mi ani vo sne nenapadlo, pán profesor,“ odpovedal úctivo a s veľkým premáhaním. Žiaden z Weasleyov nebol taký červený, ako v tom momente on. Vytrvalo a zaryto mu civel do očí, z ktorých šľahali blesky.
„A to sa práve čudujem. Veď vy dokážete, možno, jedine v tom sne myslieť,“ neprestával ho mračiac sa prepaľovať pohľadom. Nútil ho sklopiť zrak, ale Neville sa rozhodol, že mu to nedovolí. A Harrymu sa v duši rozrastal zvláštny, príjemný pocit. Hrdosť. Bol rád, že sa jeho kamarát vzchopil a postavil sa na odpor. Usmieval sa. „A keďže ste opäť preukázali svoju bezkonkurenčnú tuposť, ako inak sa dá totiž nazvať skutočnosť, že hoci v kotlíku miešate správnym spôsobom, akosi sa vám podarilo nevšimnúť si, že bez pridania prelisovaných skorpolových semienok, o ktorých sme sa učili celú minulú hodinu a ktoré boli hlavnou prísadou tohto elixíru, jednoducho môžete svoju prácu vyhodiť von oknom. Ostatne ako vždy. A to sa to bezmenné niečo vo vašom kotlíku celkom na elixír podobalo,“ spokojne sa zaceril. Neville však odolával. A to ho vytáčalo. „Nedá sa nič robiť, ale budete si môcť výrobu dnešného elixíru zopakovať v sobotu po večeri. Som rád, že strávim sobotný večer takým príjemným spôsobom,“ natiahol s netajeným výsmechom až znechutením.
„Samozrejme, pán profesor. Vynasnažím sa nezabudnúť na takú dôležitú prísadu, pane,“ vyšlo z neho takmer šepky. Až keď sa od neho profesor odvrátil, podlomili sa mu kolená. Hlava mu ovisla a rukami sa zaprel o stôl. Aj tak sa mu v tvári dala čítať spokojnosť. A Harryho úsmev sa ešte natiahol. Snape si nemohol nevšimnúť jeho pohodový výraz. Ich pohľady sa stretli a Harry sa začal usmievať ako slniečko.
Zdá sa, že sa vás už nebojí.
Hmmm a ty o tom nemáš ani poňatia, však? Netušíš, kde sa to v ňom zrazu nazbieralo.
Ja? Nie. Možno ste len vy skrotli.
Myslíš?
Tvárou mu prebehol ironický úškľabok a otočil sa k svojim ďalším obetiam. Aj keď dostal Neville trest, dá sa povedať, že si zaknihoval svoje prvé menšie víťazstvo nad profesorom Elixírov. Pri obede spokojne prehlásil, že tých víťazstiev bude ešte veľa a väčších.
——
Svetlo. A znova svetlo. Prekliate svetlo. Harry bol čím ďalej, tým viac napätý, naštvaný a nervózny. Vážne by sa mu to už malo konečne podariť. Spočiatku nepochyboval o tom, že to dokáže. Pri každej hodine a každom pokuse o vyčarovanie svetla však jeho presvedčenie rapídne klesalo. A k tomu sa ešte pridávalo strýkovo frflanie. Hermionino svetlo síce nesilnelo, ale udržovalo si vyrovnanú intenzitu žiarenia a podľa Snapa, ako znechutene podotkol, by to malo stačiť na zneškodnenie mordengraudov. Nechápal to. Vedel si predstaviť, že jeho mágia je veľká. Určite to nie je nič, čo má v sebe Hermiona. Alebo ostatní. Nechápal, prečo sa mu nedarí pretvarovať svoju mliečnu, hustú hmlu na svetlo. Už konečne. A nechápal ani Snape so Siriusom.
„Myslíš, že bude k tomu treba nejaký silný zážitok, aby sa to podarilo?“ spýtal sa svojho krstného otca, keď ho prišli všetci štyria navštíviť. V žalároch totiž na nejaký pokojný rozhovor mohli zabudnúť. „Tak, ako tomu je pri prenášaní myšlienok na diaľku?“
„Je to dosť možné,“ mierne prikývol. „Určite za tým niečo bude, veď to nie je normálne. Je toho v tebe tak veľa, že sa to dá doslova cítiť,“ povedal zastrene. Nechcel, aspoň zatiaľ, hovoriť o tom, ako prvýkrát spálil svojmu strýkovi dlaň. „Je to zvláštne a silné,“ zamrmlal zamyslene. Nato sa mu pozrel rovno do očí a usmial sa. „Ale ty to dokážeš. Skôr či neskôr vyčaruješ svetlo a bude to väčšie, ako svetlá nás všetkých.“
„Len, aby to k niečomu bolo.“
„Ako to myslíš?“ Hermiona sa naňho skúmavo a podozrievavo zamračila.
„Neviem. Aby sa nestalo to, že keď dokážem vyčarovať svetlo, bude už dávno štít na svojom mieste.“
„Nepodceňuj sa,“ napomenul ho Sirius. „Určite ho dokážeš vyčarovať skôr, len si neprestaň veriť,“ doložil zachmúrene. Celkom dobre ho odhadol, vedel si domyslieť, čo sa mu deje v hlave.
„Jasne, už to snáď nebude dlho trvať a niekomu ďalšiemu sa to podarí. Alebo mne,“ krivo sa uškrnul. „Nech máme Nórsko čo najskôr z krku a pozrieme sa, čo za tajomstvá ukrýva Rokfort.“
„Áno, tak nejako sme rozmýšľali, že keď sa naplní tá norma piatich svetiel, dá sa vedieť Dumbledorovi a stanoví sa termín nášho výletu, ako to nazýva môj švagor. Skontrolujeme každý tvoj sen. Úplne každý.“
„To je celkom rozumné,“ pritakala Hermiona. „Bude dobré, keď nad tvojimi snami porozmýšľame viacerí a vyvarujeme sa tým zbytočným komplikáciám.“ Sirius kýval hlavou.
„Nemyslite si, že budete rozoberať každý môj sen,“ zaprotestoval. „Na to zabudnite. Keď sa mi bude snívať niečo strašné, potom v poriadku, ale inak…“ Kým oni kývali hlavou, on ňou razantne vrtel.
„Nemaj strach,“ uškrnula sa Ginny. „Nikto ti nebude zasahovať do tvojich, uhm, šteklivých snov,“ provokačne natiahla. Hermiona sa zachichotala. „Len sa budeme snažiť prísť na nejakú súvislosť, ako tomu bolo pri kotlíkoch. Pokiaľ sa ti nebude snívať priamo o smrti niekoho z nás.“ Nevinne sa naňho dívala, kým on po nej dotknuto zazeral.
„Presne to sme mali na mysli,“ usmial sa Sirius a spustili s Hermionou živú diskusiu na tému snov, do ktorej sa sporadicky zapájal aj Ron.
„Ale mne by si sa mohol zveriť so svojimi snami,“ šepla mu do ucha Ginny.
——
Grimmauldovo námestie sa opäť zaplnilo o niečo hustejšie, ako v bežných dňoch. Nekonala sa žiadna veľká schôdza, ale okolnosti posledných dní si vyžiadali okamžité stretnutie členov, ktorí sa dali narýchlo pozháňať. Len vďaka poznaniu sa s dvojčatami a udržovanie kontaktu s nimi zachránili život rodine Alici Spinnetovej, na ktorú zaútočili smrťožrúti. Obdobný spôsob, ako funguje pri dorozumievaní sa terajšej Dumbledorovej armády, používajú aj dvojčatá pri styku s bývalými členmi DA a to najmä tými, ktorí túžia zaradiť sa medzi Fénixov. Bleskové vyslanie správy, ktoré nasledovalo po zaútočení na ich rodný dom cez ochranné zaklínadlá a okamžité reagovanie dvojčiat, ktorým sa behom desiatich minút podarilo zohnať Billa aj Lupina, umožnilo Fénixom premiestniť jej rodinu do Hlavného štábu. Aj keď to bola smrťožrútska náhodná akcia, pri ktorej nepredpokladali problémy ako v ďalších iných prípadoch, podarilo sa Fénixom zachrániť piatich čarodejníkov, ktorí by sa v opačnom prípade zaradili medzi narastajúce množstvo obetí.
„Mali sme šťastie, že mali dvojčatá ten galeón,“ Siriusov hlas sa rozliehal po zmĺknutej kuchyni. Pani Weasleyová nešťastne pozerala po svojich troch deťoch, ktoré sa zapojili do rýchlej akcie. K jej spokojnosti sa ani jeden z nich nezranil, ale túto radosť zdarne prekrýval jej protestný výraz, ktorí úspešne ignorovali. „Mali by sme porozmýšľať, či by nebolo vhodné, keby sme takéto galeóny porozdávali medzi obyčajných čarodejníkov.“
Rodina Spinnetovcov sa zachránila a ubytovala v dvoch izbách. To však znamenalo, že ich možnosti na ukrývanie rodín vytrhnutých spod smrťožrútskeho vyčíňania, sa dostávali ku kritickej hranici. Dom na Grimmauldovom námestí, aj keď bol rozsiahly, predsa len mal obmedzené priestory. Prvé poschodie tradične slúžilo ako nejaké nemocničné krídlo, ktorého sa jednoducho nemohli vzdať. To však znamenalo, že ak sa im podarí zachrániť ďalšie tri početné rodiny a umiestniť ich, kapacita obývateľnosti sa naplní. Brloh už teraz praskal vo švíkoch a osídliť Siriusov dom bolo nebezpečné vzhľadom k tomu, že tam robili smrťožrúti pravidelné obchôdzky.
Po schôdzi si Draco Malfoy odtiahol bokom ako Siriusa, tak i Billa a opäť ponúkol Rádu k dispozícii Malfoyovský trezor. Jeho prvú ponuku Dumbledore s úsmevom odmietol a teraz by sa peniaze hodili. Keď už k nič inému, tak ku kúpe či prenájmu bytov v prípade nutnosti uchýliť zachránené rodiny na takéto dopredu zabezpečené miesta. V bytoch videli istý problém. Nedokázali by ho optimálne zabezpečiť, pretože by o ňom vedeli okrem ukrytých rodín aj Fénixy a v takom prípade už kúzla nie sú úplne spoľahlivé. Vraj nad tým porozmýšľajú. Nakoniec im doslova nanútil a vtisol kľúč od trezoru do rúk s tým, že Bill odtiaľ vynesie jednu desatinu peňazí a vybaví mu nový trezor. Ostatných galeónov sa rád zbaví. Len povytiahli obočie. Aj tak ich tam bolo toľko, že by dokázali skúpiť nejakú väčšiu štvrť v Londýne.
„Uhm, ahoj, Harry.“ Na polceste do knižnice ho zastavil medový hlas. Mali tam prehodiť pár slov s dvojčatami a Lupinovcami, ale zdržal sa v kuchyni pri Siriusovi, ktorý ešte niečo riešil s McCreom. Samozrejme, že si ju všimol už na schôdzi. Presne, ako jej bulharský sprievod, ktorý nespúšťal pohľad z Hermiony, ktorá ho ignorovala. To isté robil vlastne aj on, aj keď pohľad modrých očí na peknej, blonďavými vlasmi orámovanej tvári na sebe cítil.
„Ahoj, Elena,“ vydralo sa z neho, ale jeho hlas znel akosi zvláštne cudzo. Nevedel si pomôcť, okamžite sa začal červenať. „Ako sa máš?“ zdvorilo sa spýtal. „Čo vlastne teraz robíte?“ doložil snažiac sa upriamiť na ňu pozornosť a hlúpo netekať očami.
„No, mám sa vzhľadom na okolnosti celkom dobre,“ s úsmevom odvetila. „Striedame sa pri sledovaní jednej z vlkolačích skupín,“ spravila k nemu opatrný krok. Strelil pohľadom niekde za ňu, akoby začal hľadať pomoc od niektorého z členov, ktorí ich míňali a opúšťali dom. „Ja s Viktorom máme dnes voľno, ale zajtra sa opäť zapojíme,“ opäť sa sotva badateľne posunula. „A ty sa máš ako? Čo robíš?“
„Mám sa fajn,“ hlesol a uprene sa jej díval do očí. Cítil, ako sa mu srdce prudko rozbúchalo a on začal mať problémy pri usporiadaní svojich myšlienok. „Čo môžem robiť v škole? Učím sa.“ Dokázal v sebe pohľadať kúsok zdravého rozumu a odstúpil od nej. Narazil však na stenu. Už nemal kde unikať a jej pohľad bol jednoducho odzbrojujúci. „Vlastne sa mám výborne. S Ginny nám to klape, sme šťastní,“ povedal protestne. Naznačoval jej tým, že odmieta akýkoľvek jej pokus o čokoľvek.
„Prečo mi to hovoríš?“ Vôbec ju jeho poznámka nevyviedla z miery. Zdalo sa, že ju to ešte popudilo. Pristúpila tesne k nemu, nedokázal sa odpútať od jej očí a nevšimol si, ako siaha do vrecka.
„Ja…“
„Harry!“ Hermionino zvolanie bolo preňho ako spása. Elena sa jej za prerušenie odvďačila veľmi nepekným pohľadom. „Kde toľko trčíš? Čakáme ťa,“ nevšímala si ho však. Nepriateľsky zazerala po Rumunke. „Čo tu ešte robíš?“ aj keď sa snažila o pokojný tón, znechutenie sa dalo cítiť.
„Čo ťa je po tom?“ vypálila s falošným úsmevom.
„Nič,“ venovala jej rovnaký silený úsmev. „Myslím, že by si sa mala ponáhľať za Vikym,“ zaškľabila sa. „A mohla by si sa prestať starať o ostatných,“ významne jej odporučila.
„Nemyslím, že by to mala byť tvoja starosť,“ zavrčala. Jej tvárou prebehlo akési sklamanie. Zabodla oči do Harryho, ktorý len nemo prikyvoval naznačujúc, že má rovnaký názor ako jeho kamarátka. Sotva badateľne si povzdychla a pri odchode nezabudla Hermionu zavraždiť pohľadom.
„Tak už mi veríš, že jej zámery nie sú úplne najnevinnejšie?“ vrkla na Harryho. Ten sa díval do miest, kde za rohom zmizli blonďavé kadere vlasov. Musela doňho drgnúť, aby si vynútila jeho pozornosť.
„Čo?“ našiel jej oči. „Veď sa nič nestalo,“ vypustil. Jeho telo sa konečne dokázalo uvoľniť. Akoby razom zmizlo všetko napätie nielen z jeho končatín, ale aj z ovzdušia na okolí.
„To len preto, že som prišla, ty hňup,“ sykla naštvane. Ublížene zagánil. „Bude lepšie, keď ťa s ňou nabudúce nenechám samého. Neverím jej ani nos medzi očami. A Ronovi nepovieme o tomto stretnutí, možno by sa o tom dozvedela Ginny a ja nepotrebujem mŕtveho kamaráta.“
„Áno, mami,“ sarkasticky natiahol. Ale mala jednoznačne pravdu. Elena určite nepredstavovala časť jeho pokojného života.
„Poďme,“ so stiahnutým obočím ho poháňala pred sebou do knižnice.
„Alicu už teraz nič nezastaví,“ počuli rozprávať jedno z dvojčiat. „A Angelinu tiež nie. Chcú sa pridať v čo najkratšom možnom termíne.“
„U Alici to teraz pôjde ľahšie, keďže sa jej rodina nachádza tu. A myslím, že ani s Angelinou nebudú problémy,“ hodnotil Lupin. „Vlastne to pomaly začína vyzerať tak, že príliš na výber nebudeme mať. Potrebujeme každú ruku, ktorá bude ochotná pomôcť v boji proti smrťožrútom.“
„Keď sme už pri tom,“ nasilu sa zacerili dvojčatá. Pri predchádzajúcej akcii si toho dosť užili. V prvom rade to bol strach o ich kamarátku, „skontaktovali sme sa aj s Oliverom Woodom. A záujem prejavili aj ďalší bývalí rokfortskí študenti.“
„Len pomaly,“ zaškľabila sa na nich Tonksová. „Neverím, že by Dumbledore dovolil také náhle presýtenie Fénixovho rádu mladými.“
„Veď sa potrebuje každá ruka,“ namietol Ron.
„Áno, ale musí sa brať do úvahy aj to, že s mladšími bude musieť byť niekto starší. Takže sa budú brať tak rovnomerne,“ vysvetlil Lupin. Dvojčatá spolu s Ronom brblali a hovorili o tom, že hocikto z mladších by svojím odhodlaním hravo zaplnil tú zdanlivú neskúsenosť.
„Ako sa máš?“ Hermiona toto frflanie nepovažovala za dôležité, radšej pozrela na Tonksovú a jej veľké, guľaté bruško.
„Hrozne,“ jednoducho zhodnotila. „Liečiteľ mi už stanovil termín. Mal by sa narodiť pred Vianocami, okolo desiateho. A ja si neviem ani predstaviť, ako to ešte vyše dvoch mesiacov prežijem,“ zastonala.
„To je to až také zlé?“
„To je slabé slovo. Ten malý si nedá pokoj už ani mimo spln.“
„Nejako to zvládneme,“ upokojoval ju jej manžel. „Hovoril som so Snapom. Tie elixíry od Pomfreyovej nezaberajú. Sľúbil, že niečo skúsi.“
„Tak to by si mal švihnúť. Keď porodím, potom si ten elixír môže strčiť vieš kde,“ vrkla podráždene.
„Ospravedlňte ju,“ Lupin sa na nich mierne pousmial. „Takáto je takmer vždy.“
„A čo čakáš? Skús sa ty naťahovať s malým drakom…“ Prerušil ju bozkom.
„A je to isté? Že to bude chlapec?“ Hermiona nevedela, či sa má smiať. Tonksová práve bojovala s tým, či svojmu manželovi vynadá, ale jej tvár sa okamžite zmenila a nabrala ospravedlňujúci výraz. Tehotenstvo nie je prechádzka ružovým sadom.
„Uhm,“ prikývla. „Liečiteľovi sa toho šarkana podarilo odhaliť.“
——
Hm, tvoja oklumencia je o poznanie lepšia. Robí mi čoraz viac problémov dostať sa cez tvoj oheň. Ešte to bude potrebovať nejaký tréning. Dokonca aj myšlienkový rozhovor s tebou sa dostáva na slušnú úroveň. Nedokážeš síce zatiaľ odrecitovať nejakú báseň, ale dá sa s tebou celkom slušne pokecať.
Mám dojem, že ani vy nie ste ktovieaký poeta. Neviem si predstaviť, že by ste recitovali báseň.
Ha-ha. Mohli by sme sa začať venovať legilimencii. Nemalo by to byť zložité, keďže sa začínaš celkom zžívať s mysľou. Než sa ale začneme venovať prienikom do cudzej mysle, mohli by sme prebrať tvoje zjavné neúspechy.
Jasne, aj mňa to štve. Chcem vedieť to prekliate svetlo vyčariť.
Upokoj sa. To, že sa so mnou dokážeš cez myšlienky hádať ešte nutne neznamená, že ti to dovolím alebo že ti to budem tolerovať. Prestaň byť taký popudlivý. Čo keď sa s tebou chcem niekedy normálne porozprávať?
Tak to by ma nemierne prekvapilo.
Tak buď prekvapený, pretože práve v tejto chvíli o to stojím.
Neuveriteľné.
Však? Priznávam, že ma veľmi prekvapilo, keď sa podarilo vyčariť hmlu tvojmu kamarátovi. Ale to, že sa podarilo vyčariť svetlo práve slečne Grangerovej, to ma doslova šokovalo.
Ale to mi nehovoríte žiadnu novinku.
Mlč a nechaj ma dohovoriť. Pri hmle šlo o to, aby človek v sebe našiel mágiu. Tú ste našli všetci. Ale zaráža ma, že sa práve tebe nepodarilo naučiť sa ju ovládať ako prvému.
Aha, jasne a že vám ide o pokojný rozhovor.
Budeš už konečne ticho? Alebo ma chceš vyprovokovať, aby som vytiahol prútik a vynútil si tvoju poslušnosť nejakým bolestivejším spôsobom? No tak teda. Mágia je celkom bežným termínom, aj keď jej význam upadá. Nebude to však rovnaké. Používame zabudnuté zaklínadlá, o ktoré sa nikto nezaujímal, keďže ich nepoznal. Teda až na Zakladateľov. To ma prinútilo rozmýšľať… Čo sa tak sprosto škľabíš? Predstav si, že ja rozmýšľam, na rozdiel od teba, ktorý len prežíva. Nečum. Poďme k veci. Napadlo mi, či to nebude niečo podobné, ako pri dospievaní. Dievčatá predsa dospievajú skôr a keďže sa slečne Grangerovej podarilo nájsť v sebe mágiu, ďalej všetko súviselo práve s týmto faktom. Teraz by mala nasledovať tvoja malá priateľka. Pochybujem totiž, že ak skutočne má s tým niečo spoločné faktor dospievania, tak sa tvojmu kamarátovi podarí niekedy v živote vyčariť svetlo. Aj keď v sebe odhalil mágiu ako prvý. Ešte raz po mne hodíš taký pohľad, tak prestanem brať na vedomie naše príbuzenstvo!
Tak prestaňte konečne vŕtať! My jednoducho nemôžeme viesť normálny rozhovor, pretože to vy nikdy nedokážete. Stále budete zapárať. Potom sa nedivte, keď prejavím svoju nespokojnosť.
V tom prípade by boli naše rozhovory nudné a nezáživné. Tvoja mágia je iná, to sme si už všimli.
Áno a znamená to čo?
Možno práve to, že potrebuješ nejaký silný podnet k tomu, aby si svetlo vyčaril. Neverím, že by sa ti to za normálnych okolností zatiaľ nepodarilo. Nepredpokladal som tvoje zlyhanie, ale stalo sa. V tom prípade by som sa vsadil, že sa to podarí niektorému z Weasleyovcov, keďže sú príslušníkmi starého a silného čarodejníckeho rodu. No, skôr by to bola tvoja priateľka, ako… Ale všimli sme si, že ani rodovosť nie je prioritná. A teraz nenarážam na tvojho úžasného predka. Muklovská čarodejnica sa naučila pracovať so svojou objavenou mágiou skôr.
A záver? Pretože mi týmito slovami chcete niečo naznačiť.
Samozrejme, že chcem. Dospel som k záveru, že tebe sa to v žalári nepodarí nikdy. A preto budeme musieť čakať na niektorého tvojho kamaráta. A vzhľadom k faktoru dospievania asi vieš, koho mám na mysli. Tvoja priateľka sa bude musieť naučiť aj niečo iné, ako neustále zapárať.
No od vás to skutočne sedí. Vy ste taký nevinný, čo sa týka zapárania.
Ja mám na to vek.
A to je diagnóza?
Nie, ale právo.
Ani ja a ani Ginny nebudeme čakať na zvolenie si vŕtnuť. A ako zisťujete, ani ostatní nebudú mať tú trpezlivosť.
Máš v tom prsty?
Nie, jednoducho zistili, že nie ste taký nebezpečný.
A to ma má tešiť?
Nie, ale malo by vás to držať v strehu.
Vďaka za upozornenie. Skutočne nebudem teraz robiť nič iné, ako si dávať pozor na tvojich priateľov, kým sa niektorí z nich nepokúsi zneužiť naše príbuzenstvo k tomu, aby riskol nejakú svojvoľnú a neuváženú akciu o moje vyprovokovanie.
Nejde o vaše vyprovokovanie. Oni sa budú len brániť, keď do nich budete rýpať.
Ja rýpem?
Och, vskutku bolestivé zistenie.
Nerýp.
Budem.
Samozrejme.
Vy to svetlo už viete, však?
A na to sa ti akým záhadným spôsobom podarilo prísť?
Neboli by ste takým pokojným, keby záležalo len na tom, či to budeme vedieť my.
Ale ja vôbec nie som pokojný.
Iste, ste neskutočne dobrý herec, ale trvá to už takmer dva mesiace. Už by ste dávno prestali frflať a začali by ste nás vraždiť.
Ale to je omyl, ja nie som vôbec taký zákerný.
Uhm, presvedčili ste ma. A keby aj náhodou áno, podľa vašich slov sa mi to nepodarí, takže to musia vedieť Ginny a Ron. Aby sme sa mohli pohnúť z miesta a ísť do toho prekliateho Nórska. Už vidím vašu pohodu a spokojnosť pri predstave, že musíte čakať na Rona.
Geniálne, Potter. Práve zaúradoval kamienok a mňa zasiahla neskutočná vlna tvojej bystrosti. To tak bolí.
——
Myšlienkový rozhovor so svojím strýkom ho síce trocha potešil, ale neupokojil. Aj keď to nepovedal nahlas, bol rád, že nad ním nezlomil palicu a dokonca prejavil svoje presvedčenie, že sa mu to niekedy podarí. Stačilo mu, že bol znechutený sám zo seba. Častý kontakt profesora Elixírov a Harryho priateľov si niesol svoje následky. Pre staršieho čarodejníka to boli určite následky, kým pre všetkých ostatných postupné šokujúce odhaľovanie jeho osobnosti.
Harryho priateľov šokoval, keď sa občas pozabudol a miesto buzerovania, mrmlania a zapárania použil humor. Bolo to neskutočné, ale párkrát sa stalo, že sa všetci piati zasmiali na nejakom jeho nechtiac vypustenom vtipe. Okamžite sa zarazili a pokračoval klasický priebeh hodín. Nie, že by bol trpezlivejším alebo pokojnejším, ale prinútil sa rýpanie dostať do minimálnej roviny. A už vôbec ich nepovzbudzoval alebo nebodaj chválil. Vlastne nebolo ani prečo. Jeho správanie však bolo diametrálne odlišné. Severus Snape už nepôsobil ako ten dôverne známy nepríjemný profesor. Zisťovali, že aj on je len človek.
Jeho následky boli tiež spojené s istými prekvapivými zisteniami. Že mal svojho synovca rád a že by preňho spravil čokoľvek, aj keď to nikdy nepovie nahlas, to si už priznal dávno. Taktiež isté sympatie, ktoré pociťoval k malej Weasleyovej, ho príliš neprekvapili. A nebolo to len tým, že je to priateľka jeho synovca. A to, že ho Grangerová zaujala už dávnejšie svojou prirodzenou inteligenciou, ho tiež nijako neudivilo. Doslova ho však šokovalo postupné priznanie si, že s týmito dvoma slečnami nielen sympatizuje, ale že ich začína mať, asi, rád. Výnimka ale potvrdzuje pravidlo a k Weasleymu sa neprinútil cítiť nič. Absolútne. Uznal, že sa chlapec snaží a zistil, že jeho priateľstvo k Harrymu je neskutočne silné. Možno by už toto malo byť niečo, nad čím by mal prestať ohŕňať nos. Zatiaľ to však nešlo a chlapca nemal rád presne tak isto, ako predtým.
——
Život na Rokforte sa posunul o ďalšie dva týždne. Vyučovanie sa striedalo s metlobalovými tréningami, hodinami oklumencie, aj s nacvičovaním DA.
Tréningy boli možno o niečo menej zúfalé ako tie predtým. Alebo možno boli všetci ostatní iba zmierenejší a zocelenejší, kriku sa ozývalo na štadióne menej a to, že Colin toho príliš neuhrá, začali brať ako holú skutočnosť, s ktorou sa im do najbližšieho zápasu nepodarí nič spraviť.
Dievčatá sa začali sústreďovať na svoje kornaty a učili sa odolávať Susaniným pokusom o prienik do ich myslí. Ron s Nevillom zatiaľ neobjavili nič.
DA ich bavila najviac. Ohňové štíty sa niektorým už darilo vyčariť, horšie to bolo s Patronmi. Tí, ktorí ho dokázali vyčariť už pred dvoma rokmi, potrebovali niekoľko hodín, aby si ho pripomenuli. Tí, čo sa ho len učili vyčarovať, mali problémy. A Malfoy nebol výnimkou. Nepohol sa vo svojich pokusoch ani o kúsok, čo mu príliš na pokoji nepridávalo. Nepotešilo ho ani Hermiona, ktorá sa síce správala kamarátsky tak ako predtým, ale vyhýbala sa očnému kontaktu. Občas sa mu zazdalo, akoby jej tvárou prebehol mierny rumenec. A on tiež nič nemenil. Nevnucoval sa a zbytočne nerozprával. Keď nehrozilo, že by bol pristihnutý, tak ju pozoroval. Vyzeralo to tak, akoby na to zabudla alebo na to aspoň úspešne nemyslela. Čo však rozhodne jeho prípad nebol. Taktiež si musel dávať pozor na Lunu, ktorá akoby vycítila isté napätie. Mlčala, za čo bol vďačný. A nepokúšala sa ani hovoriť o tom s ním.
A pri súkromných hodinách prišlo ku zlomu, na ktorý všetci netrpezlivo čakali. Ginny sa podarilo vyčariť svetlo, čo všetkých potešilo a keďže sa Snapovo tajomstvo vyzradilo, toto bolo dlho očakávané a potrebné piate svetlo. Stačilo trocha potrénovať, počkať na Dumbledora a mohli sa vydať do Nórska. Harry, aj keď bol samozrejme rád a hrdý na to, že sa to Ginny podarilo, bolela ho vlastná nemohúcnosť a neschopnosť dokázať niečo viac, ako silnú a hustú hmlu.
——
„Malfoy,“ prskol po ňom Ron pri večeri. „Chcel som sa ťa opýtať už dávnejšie. Prečo to kura jednoducho nezoberieš do ruky?“ Pobavene sledoval, ako príborom oddeľuje mäso od kosti.
„Čo ťa je po tom?“ vrkol podráždene. „Toto je rozhodne hygienickejšie,“ vypustil a očami prebehol po okolí. Všetci si držali v ruke kuracie stehno a s pôžitkom doňho hrýzli. Nechápavo po ňom gánili a on sa odsudzujúco mračil.
„Si smiešny,“ zachechtal sa a pichol do úst vidličku so zemiakom.
„Určite menej smiešnejší než ty,“ sykol naštvane. „Prečo sa nesústredíš na to, ako prekonať svoj osobný rekord v napchaní si čo najväčšieho počtu zemiakov naraz do úst?“ dodal s úškľabkom. Ron sa začal dusiť, Hermiona ho trieskala po chrbte a zazerala po Dracovi. Neville sa rozrehotal.
„Súhlasím,“ zachichotala sa Ginny. „Môj brat v tomto športovom odvetví určite drží celosvetové prvenstvo,“ nevedela sa dosmiať. Harry sa držal silou vôle. „Ale vážne by si si to kura mohol zobrať do rúk. Prestaň sa správať ako trápny aristokrat s tým príborom. Normálne tú nohu zdrapni a zahryzni,“ vyzývala ho. Stiahol obočie, ale rozhodol sa to skúsiť. Opatrne ju chytil medzi prsty čo spôsobilo, že sa rozchechtal aj Harry. Malfoy po ňom nepriateľsky zagánil a Harry mu ukázal, ako má správne držať nohu. Vyskúšal.
„No vidíš, že to ide,“ zasmial sa Neville sledujúc Malfoyov nový spôsob stravovania. Ten sa zaškeril.
„Merlin, to je tak nehygienické. Tvoja nežná ručička bude teraz celá mastnučká,“ zaškľabil sa naňho Ron. Navzájom sa zabíjali pohľadmi. Ronov výraz však zmäkol, keď zaregistroval prichádzať Dumbledora.
——
„So Siriusom a Severusom sme dnes prebrali všetky vaše úspechy na hodinách,“ spustil riaditeľ, keď sa podľa očakávania stretli uňho v pracovni. „Keďže máme päť svetiel, ktoré sme si stanovili ako cieľ a keďže by bolo dobré, aby sme sa do Nórska dostali skôr, ako nastane poriadna zima, pre štít pôjdeme teraz cez víkend. Sobota by bola ideálna. Vyrazíme hneď ráno po raňajkách,“ oznámil s úsmevom. Harry sa nervózne pomrvil. Nevedel, či sa tešiť, že riaditeľ nespomína jeho zlyhanie alebo sa naopak dožadovať možného vysvetlenia. Profesor ho opäť dokázal odhadnúť. „Harry, zrejme ťa zaujíma, ako je možné, že sa práve tebe nepodarilo vyčariť svetlo. Popravde na toto nepoznám odpoveď, ale úvahy profesora Snapa a vlastne vás všetkých, môžu byť správne. Môže to byť podobne ako pri tvojom spájaní sa s mysľou na diaľku. Len obrovský stres či citové vypätie ti umožňuje toto dokázať. U kúziel to môže byť rovnaké. Ak zoberieme na vedomie proroctvo a sudbu, možno sa tvoja mágia dostane ku slovu až v samotnom závere, pri strete s Voldemortom. A práve jej sila môže byť v konečnom dôsledku najdôležitejšia.“
Áno, toto znelo krásne, logicky a uspokojujúco. Čo na tom, že ho to vôbec nepotešilo?
„Takže, ja sa vlastne budem učiť kúzla úplne zbytočne,“ nepokojne si odkašľal. „Nebudem ich vedieť, zatiaľ,“ krivo sa pousmial.
„Áno, to sú naše predpoklady. Neviem, aké iné vysvetlenie by to malo mať,“ vložil sa Sirius.
„Ale úplne zbytočne sa ich nebudeš učiť. Je to v tebe, až v takej miere, že to z teba vyžaruje, aj keď si to neuvedomuješ,“ Dumbledore pokračoval pokojným, tichým tónom. „Určite si tomu nevenoval pozornosť, pretože si za tým nevidel nič zlé, ale profesor Snape ťa pri hodinách držal čo najďalej od ostatných. Teraz by bolo vhodné, aby sa vysvetlilo, prečo tomu tak bolo.“
Snape vlastnými slovami a škľabiac sa povedal o jeho spálenej ruke. Celú dobu z neho všetci štyria nespúšťali prekvapené pohľady, čo ho ale vôbec netešilo.
„Takže som vlastne taká chodiaca sopka.“
„Myslím, že to nie je najlepšie prirovnanie, ale každopádne by nebolo rozumné, aby sa ťa niekto dotýkal, pokiaľ budeš kúzliť. Aj napriek miernemu skroteniu tvojej vnútornej mágie ešte neprišlo k odstráneniu jej vonkajších prejavov.“
Aha, tak preto sa ho strýko tak často dotýkal,
„Má vlastne cenu, aby som tam šiel?“ spýtal sa podráždene. Vlastná frustrácia, zistenie, že je nebezpečný, to všetko sa v ňom hromadilo a nepríjemne si hľadalo cestičku, aby to vyplávalo na povrch.
„Rozhodne áno,“ usmievajúc sa prikývol Dumbledore. „Tvoja hmla je najsilnejšia, tvoje predtuchy nás môžu vystríhať, tvoja prítomnosť je jednoducho nevyhnutná, pretože ide o teba. A najmä to najdôležitejšie, Harry. Neviem, či je to skutočne tak, len predpokladám. Keď mohol zobrať do rúk náramok len pravý Fénix myslím, že štít môže vziať do rúk len majiteľ kamienka. Žiaden iný čarodejník to nedokáže.“
„Ale mordengraudi alebo iné tvory, to dokážu,“ vypálila Hermiona. Profesor sa pousmial a prikývol.
„Takže budem vlastne slúžiť len na to, aby som zbieral štíty či podobné suveníry,“ zamrmlal. Skutočne povzbudzujúce.
„Neber to tak tragicky, Potter,“ zaškľabil sa naňho Snape. „Budeš mi nadháňať tie potvory a ja ich budem potom ničiť.“
„Snape, keď z teba nič múdre nevypadne, tak radšej drž hubu,“ vrkol po ňom Sirius.
„Black…“
„Páni, upokojte sa, prosím,“ schladil ich Dumbledore naňho až príliš prísnym tónom. Zmĺkli. „Harry, nemaj pocit, že vzatie štítu a jeho vloženie na pôvodné miesto je zbytočnosť. Kto z nás by to dokázal? A naše svetlá môžu byť hocako silné.“
Ale vôbec ho tým nepovzbudil. Profesor si len povzdychol.
„Tak dobre. Do Nórska pôjdeme v sobotu. Dovtedy si poriadne oddýchnite, vaše hodiny v žalároch nateraz končia. A Harry, za predpokladu, že bude platiť ten dvojdňový cyklus tvojich snov, budem potrebovať vedieť presne, čo sa ti bude snívať zo štvrtka na piatok.“
Rezignovane a zmierený so svojou novou funkciu nosiča štítu, prikývol.
„No, hádam mi tých päť dní pomôže ako tak sa spamätať a upokojiť si vlastné nervy,“ zaceril sa Snape na deti pri odchode.
——
„Prestaň byť taký skleslý,“ Ron sa snažil svojho nespokojného kamaráta povzbudiť. Celý deň sledoval jeho náladu pod psa. „Čo mám hovoriť ja? To bolo na začiatku, hurá! mám hmlu ako prvý. A teraz? Ty tam pôjdeš pre štít, ale ja tam budem úplne zbytočný. Vlastne tak ako vždy, takže nič nové sa neudeje,“ nasilu sa zaškľabil.
„Aspoň netrep,“ zasiahla Hermiona. „Aj odháňanie mordengraudov je dôležité.“
„Máš pravdu,“ prikývol Harry. „Budeme vám tie potvory nadháňať a vy ich budete ničiť,“ zaškľabil sa. „Nadháňač a nosič. Ó, aké dôležité poslanie v boji proti Voldemortovi,“ zachechtal sa. Aj tak bolo cítiť, že je to predstieraný smiech.
„Harry, poď so mnou,“ Ginny ho chytila za ruku. Tiež ju nebavilo pozerať sa na jeho paprčenie.
„Čo?“ zdvihol k nej pohľad.
„Čo čo?“ zasmial sa Ron. „Chce ti zdvihnúť náladu.“
„Aký si neskutočne bystrý,“ zaškľabila sa naňho sestra. „Hagrid rezal drevo a nasypal ti do hlavy čerstvé piliny?“
„Čo?“ zamračil sa na ňu brat.
„Ten nápad s odreagovaním nie je zlý,“ okamžite zasahoval Harry, pokým Hermiona sa potichu smiala. „Poďme a vy nás vôbec čakať nemusíte. Skôr ako ráno neprídeme.“ Počul ešte, ako sa Ron dožaduje od Hermiony vysvetlenia. Len si povzdychol. Teraz potreboval skutočne prísť na iné myšlienky. Samozrejme zamierili do Núdzovej miestnosti. „Čím mi chceš zdvihnúť náladu?“ okamžite sa na ňu nalepil a začal jej vyzliekať habit. „Tento školský habit zabíja akúkoľvek fantáziu a predstavivosť,“ zamrmlal s úškľabkom.
„Počkaj,“ zarazila ho, za čo po nej nespokojne zagánil. „Myslíš vôbec na niečo iné?“
„Momentálne ani nie.“
„Tvoje mínus.“
„To sme sa prišli rozprávať?“ neveriacky sa na ňu zadíval.
„A čo keď áno? Bol by to pre teba až taký trest?“ mierne sa pousmiala. Až teraz mu došlo, že si z neho strieľa.
„Vzhľadom k zníženému počtu možností k istému kontaktu, by som práve v tejto chvíli považoval inú formu komunikácie ako tú telesnú za úplne zbytočné mrhanie drahocenným časom, ktorého máme stále neuveriteľne málo.“
„Ako komplikovane dvoríš,“ zaškľabila sa. „Vyzleč sa.“
„No, to znie lepšie. Ty sa s tým naopak príliš nepáraš,“ vyzeral spokojnejšie.
„Hm, chcem niečo vyskúšať,“ nadhodila zamyslene a nestihla sa začudovať, akou rýchlosťou zo seba strhal oblečenie.
„Aký experiment máš v pláne?“ podozrievavo sa zamračil. Stál pred ňou len v trenkách, pokým ona bola stále oblečená. „Nie je ti horko?“ vôbec sa mu táto skutočnosť nepozdávala.
„Ani nie, ľahni si na brucho.“
Mrmlúc poslúchol. Jeho tiché protesty sa strácali v okamihu, ako sa jej dlane dotkli ramien a začali ho masírovať. Dokonca ucítil aj nejakú tekutinu, ktorú mu naliala na pokožku a pomaličky ju vtierala. Nechal sa unášať príjemným pocitom. Cítil, ako napätie z jeho svalov odchádza a ako ho zaplavuje uvoľnenie a pohoda. Netušil, čo za tekutinu to je, ale svalová stuhnutosť spolu s jeho negatívnym psychickým rozpoložením pozvoľna odchádzali. Strácal pojem o čase, dôkladne sa venovala každučkej časti jeho tela a on si to dokonale užíval. Bol by zaspal, keby sa napokon masírovanie nezačalo meniť na bolestivé. Až vtedy zaprotestoval, s jeho telom sa v tej chvíli nedalo nič robiť. Jednoznačne mu to pomohlo a trocha mu odľahlo, keď zistil, že tentoraz to nebol nápad od jeho strýka, ale vyčítaný elixír z nejakej knihy.
Bola rada na ňom a on jej chcel poskytnúť rovnaký pôžitok, ktorý mu venovala. Netušil síce, čo má robiť a jeho prvotné pokusy boli neohrabané a nesmelé, časom si zvykol na túto neznámu činnosť. Jej zasnený a pokojný výraz mu napovedal, že to asi príliš nekazí. A ak si predtým užíval, teraz bol doslova unesený. Jeho masírovanie sa nakoniec zmenilo na maznanie a hranie sa s jej telom, ktoré mal česť poznať dôvernejšie. K prstom a dlaniam sa pridali pery a začali po nej sliediť. Pretočil si ju, chrbát sa mu prestal zdať zaujímavým a chcel pokračovať aj na prednej časti jej tela.
„Pomohlo ti to trocha?“ vyzvedala, keď ostali po nejakom čase ležať zamotaní v prikrývke.
„Uhm, post nadháňača a nosiča sa mi zdá teraz menej bolestnejším,“ zaškľabil sa.
„Harry…“
„Nie, prepáč. Samozrejme, že mi to pomohlo. Všetko, cítim sa oveľa lepšie. Ďakujem,“ jemne ju pobozkal. „Bol to výborný nápad, dávno som sa necítil tak v pohode,“ doložil a myslel to úplne vážne.
„Fajn, to bol zámer. Mimochodom aj mne je fantasticky.“
„Neponáhľame sa, však?“
„Aj keby, dnes mi môžu všetci vyskočiť na hrb.“
——
Ubiehajúcimi dňami a približujúcou sa sobotou narastala aj nervozita všetkých účastníkov nórskej akcie. Sirius bol zamyslenejší a Dumbledore si ich povolával každý večer do pracovne, aby preberali najmenšie podrobnosti, ktoré mu boli známe alebo tie, ktoré bol ochotný vyzradiť. Jediný Snape sa tváril, akoby sa nič nemalo diať a šlo o obyčajný výlet spojený s prehliadkou turistickej atrakcie.
Ledva skončilo v piatok vyučovanie, už boli všetci zhromaždení u riaditeľa. Harryho sny preberali každý deň, ale z toho, čo doteraz zistili, bol práve tento najčerstvejší a najdôležitejší. Zbytočne im ho vyrozprával, Snape zobral prútik a vytiahol mu ho z hlavy. Nasledujúca diskusia trvala takmer tri hodiny. Zdalo sa im dôležité to, že Harry letel s metlou pomedzi padajúce kamene. Podľa Dumbledora budú musieť vstúpiť do priesmyku, kde sa môže stať, že z nejakého dôvodu sa pustí kamenná lavína. Padali návrhy, čo by ju mohlo spustiť. Od tých najjednoduchších až po najkomplikovanejšie. Hermiona hovorila o pôsobení erózií, Snape o naštrbení kamenného základu ich kúzlami, Ron tipoval obyčajnú zhodu náhod. Harry sa nesmelo ozval, že by sa mohla strhnúť bitka, pri ktorej by používali aj iné kúzla ako svetlo a hmlu na mordengraudov. Dumbledore neprotestoval, o magických miestach nevedeli len oni. Nepoznalo ich príliš veľa čarodejníkov, ale poniektorí určite vedeli minimálne o ich existencii. Jediný, kto im napadol v tejto súvislosti, bol Voldemort. Možno Slizolin zanechal zmienku o štíte, ale nemohli si byť tým istí. Každopádne sa to rozhodli nepodceniť. Keďže sa mu nesnívala konkrétna smrť, všetci si vydýchli. Podľa konečného verdiktu sa budú musieť popasovať s mordengraudmi a možno sa dostanú do ťažkostí s prípadnou lavínou. Zhodli sa na tom, že si pribalia aj metly. Ťažko súdiť, či Harryho sen mal nejakú súvislosť s ich zajtrajšou akciou.
——
„Premiestnim najprv Severusa, potom sa pre vás vrátime,“ povedal Dumbledore v sobotu ráno o deviatej, keď za sebou zavreli hlavnú rokfortskú bránu. Nemohli sa premiestniť na miesto, kde predtým neboli. Po návrate Snape zavrčal poznámku, že mu robí neskutočnú radosť prenášať ich ako šteňatá.
Zjavili sa medzi stromami v blízkosti mestečka Nordkapp, ktoré bolo muklami vyhľadávané, pretože to bolo jedno z najsevernejších častí Európy. Tu bolo oveľa zjavnejšie, že hoci október ešte neskončil, zima sa blížila míľovými krokmi. Pod nohami im vŕzgala zamrznutá tráva a skaly obklopujúce celé priestranstvo, kam sa im podarilo dohliadnuť, boli pokryté snehom. Prešli niekoľko desiatok metrov západným smerom, poskrývaní pred zrakmi muklov. To, čo Harry uvidel, mu pripomenulo Azkaban. V diaľke bolo vidieť more, pobrežie bolo taktiež skalnaté s výbežkami a útesmi, väčšia časť územia bola zahalená v bielej hmle. Ak by ich návšteva nebola dôležitá, dal by sa tento pohľad nazvať rozprávkovým. Až na to, že sa im zima zahryzávala do kostí a oni sa museli poriadne zabaliť do teplých habitov.
„Tu je to,“ Dumbledore sa zastavil po pätnástich minútach chôdze na jednom mieste v husto zarastenom lesíku. „Nemohol som nás premiestniť sem. Len ťažko by sme si zapamätali miesto v lese, kde sa každý strom zdá rovnaký,“ pousmial sa na nich. Ron rezignovane prikývol a pritiahol si Hermionu k sebe. Toto miesto bolo pre všetkých ostatných úplne obyčajné. Mohli doň vstúpiť a ani by si nevšimli, že sa nachádzajú niekde inde. Dumbledore však zopár minút švihal prútikom, plne sa sústredil a mrmlal zaklínadlá. Obrázok sa im pred očami začal meniť. Les mizol a miesto neho sa zjavovala akási kamenná úžľabina, priesmyk. Cestička pomedzi vysoké skalnaté steny mala asi päť metrov a práve vychádzajúce svetlo ju nedokázalo osvetliť úplne. „Poďme,“ vyzval ich. Aj keby nevedeli, o čo ide, zistili by, že sa deje niečo nenormálne. Zaplavil ich zvláštny, stiesnený pocit. Takmer klaustrofobický, ktorý však prebíjalo niečo silnejšie. Vedeli, že sú na zabudnutom mieste a napriek tomu, že šli smerom k nebezpečenstvu, všetci boli akýsi umiernenejší. Cítili srdcia biť v hrdle, ale potláčali tento pocit a zameriavali sa na to nádherné a nepoznané, čo ich obklopovalo. Bolo to také nelogické a pritom také samozrejmé.
Dohodli sa na tom, že budú rozprávať čo najmenej. Vpredu šiel Dumbledore so Siriusom, za nimi Ron s Hermionou a Harry s Ginny. Skupinku uzatváral Snape. Museli prejsť asi pol kilometra, aby sa dostali k miestu, ktoré Dumbledore nazval ako hniezdo mordengraudov. Posledne, keď tu bol, boli pozaliezaní a uspaní v skalnatých dierach, ktorých tam malo byť nespočetne veľa. Bola len malá nádej, že sa im podarí ich nezobudiť a nevyprovokovať. S natiahnutými prútikmi opatrne ukrajovali z cesty, ktorá im ešte ostávala. Harry zvieral Ginninu dlaň a rovnako ako ostatných, aj jeho zasiahla magickosť a výnimočnosť tohto miesta. Ten pocit sa ale pomaly strácal.
„Budú problémy,“ šepol a s hrôzou si uvedomil, že jeho hlas sa až priveľmi odráža od stien a zniekoľkonásobuje.
„Aké?“ otočili sa naňho takmer všetci. Ledva zabrzdil, inak by nosom vrazil do Hermiony.
„Neviem, samozrejme,“ snažil sa hovoriť čo najtichšie. „Cítim, že nepôjde všetko podľa plánov.“
„Iste, asi sa prebudia,“ prikývol profesor.
„Ale s tým sme aj rátali,“ zamračil sa Snape.
„No, keď sme už tu, hádam sa neotočíme naspäť,“ nepresvedčivo sa zaškľabil Sirius. Bolo im to jasné. S mordengraudmi si to rozdajú tak, či onak.
Miesto, ktoré Dumbledore nazval ako hniezdo mordengraudov, bola v skutočnosti obrovská kamenná roklina s množstvom vytŕčajúcich skál. Nad hlavami mali previsy, pod nohami kamene rôznych veľkostí.
„Nie je to v poriadku,“ ozval sa Dumbledore a v hlase sa mu dal vycítiť nepokoj.
„Tiež si myslím,“ prikývol Harry a očami strieľal všade naokolo. Jeho nepríjemný pocit sa zintenzívnil, automaticky si pritiahol Ginny k sebe, aby ju mal pod dohľadom.
„Ako to myslíte?“ spýtal sa Snape profesora. Na hlas si už dávať pozor nemuseli. Tu nebola ozvena až taká intenzívna.
„Tam,“ ukázal smerom dopredu, ale dával pozor na okolie. „To je štít. Keď som tu bol posledne, tak tu nebol. Je to pasca,“ dodal ostražito. Asi dvadsať metrov pred nimi ležal voľne položený železný štít. Na tú diaľku nebolo jasné, aký obrázok má na sebe, ale bledučká žiara, ktorá z neho vychádzala ich ubezpečila, že ide o stratený rokfortský štít.
„Pasca, že by ich niekto prebudil a oni ho vyniesli?“ Sirius zvraštil obočie a postavil sa tesne k poblednutému Ronovi a Hermione.
„Určite,“ pritakal Dumbledore. „A mám nepríjemné tušenie, kto by to mohol byť.“
„Jasne, kto iný?“ vypustil Snape ľadovo.
„Ako už bolo povedané, prišli sme pre štít, tak si ho vezmeme,“ ozval sa Harry. „Je len dvadsať metrov.“
„Potter,“ vrkol po ňom Snape, ale nedohovoril.
„Á, moji milučkí sa konečne ráčili dostaviť. Ale že vás tu už nejakú dobu čakáme.“ Roklinou sa rozliehal Voldemortov hlas a spomedzi kameňov a z dier v skalách vystúpilo asi dvadsať smrťožrútov. Pridala sa k nim približne päťdesiatka temných postáv nepríjemne pripomínajúcich dementorov. Títo však mali kostnaté končatiny a žiadne plášte. Len kúsky handier chabo zakrývajúce časti nechutne vyziabnutých tiel. Ostré kosti sa zjavne črtali aj v nevidomých a slepých tvárach. Ich zúfalosť sa zniekoľkonásobila po tom, ako pohľadom skontrolovali únikovú cestu. Mordengraudi už zabrali aj tú. Boli poskrývaní a jednoducho čakali, až sa dostanú tam, kam chcú.
„A sme v riti,“ zaúpel Ron. Dumbledore mu položil ruku na rameno, dospelí sa zomkli, aby ich udržali v strede.
„Tom, aké milé prekvapenie,“ zakričal naňho profesor medovým hlasom.
„Nemusíš sa namáhať, Albus,“ konečne sa im ukázal v celej svojej nádhere. „Zrejme rozmýšľaš nad tým, ako je možné, že som tu. Odpoveď je jednoduchá a keďže mi už konečne nikde neutečiete, celkom pokojne ti ju poviem. To veľký Salazar Slizolin spôsobil smrť Brigity Bifľomorovej pri jej pokuse ukryť rokforstský štít. Po tom, čo ho vyhnali, ich samozrejme sledoval. Nemohol si nevšimnúť, ako Rokfort zrazu upadol a vedel, prečo tomu tak je. Tieto tvory,“ rozhodil rukami po mordengraudoch, „si jednoducho opanoval. Spravil z nich svojich vazaloch. Mohli za jeho éry hodovať po celej východnej časti Európy a že sa nesťažovali,“ zachechtal sa. „A spravili mu službičku. Zabili úbohú a naivnú Brigitu, vzali jej štít a ukryli ho tu. Je ti jasné, že mágia upadala a oni postupne zaspávali, presne tak, ako ďalšie temné tvory, ktoré slúžili Salazarovi a ktoré budú slúžiť jeho potomkovi. Hádaj komu,“ dodal s úškľabkom.
„Aha, takže si si vlastne prečítal nejaké Slizolinove poznámky a riadil si sa podľa nich.“
„No, k spokojnosti mi to stačí. A bolo mi jasné, že sa vy, Fénixy, niečo o štíte viete a budete ho chcieť naspäť. Bolo potrebné len pozvoľna sledovať vaše kroky a prišli ste sami. To je od vás také milé. Ako vidím, ty, Potter a náš krivý priateľ Severus. K úplnej spokojnosti by som potreboval malého Draca, ale nevadí, veď aj k nemu sa dostanem. Takže poďme k veci, teraz pekne položte prútiky a vzdajte sa.“
„Nemôžeš od nás očakávať, že sa vzdáme.“
„No ale asi budeš musieť, dedko. Vaše šance na prežitie sú totiž minimálne a ak chceš zachrániť tie deti, tak to spravíš.“
„Radšej umrieme v boji, ako vo vašom väzení,“ húkol po ňom Ron.
„Áno,“ zachechtal sa mu. „Dobre, ako chcete, nebudeme to naťahovať,“ kývol rukou.
Držali sa pri stene, jeho hmla zaháňala mordengraudov blížiacich sa sprava, Hermiona svetlom pálila tých, ktorí prichádzali z opačnej strany. Profesor spolu so Snapom odrážali smrťožrútske kliatby. Sirius sa pridal k nim. Roklinou sa ozýval rachot, skaly duneli. Keď sa sťažovali na nedostatok svetla, teraz ho mali nadmieru. Dumbledore vyslal zničujúci ohnivý val a popritom svetlom zničil niekoľko mordengraudov. Snape sa zameriaval na odkláňanie kliatob letiacich na jeho synovca s priateľkou, Sirius chránil Hermiona a Rona. Besné a zúrivé kliatby sa pretínali, dokázali sa skrývajúc za kameňmi brániť presile.
„Tak ich konečne dostaňte!“ Voldemortov zúrivý výkrik sa dostával aj cez ten hukot a lomoz. Zvuk trieštiacich sa kameňov a skál.
„Štít,“ vypustil Harry. Ginny si dávala pozor, aby sa ho nedotýkala, keď kúzlil, ale jej ruka si istila aspoň jeho habit.
„To nech ti ani nenapadne, nevieš vyčariť svetlo,“ vrkol po ňom Snape. Ten kašľal na popáleniny a zvieral ho za ľavé predlaktie.
„Dostanem sa k nemu nenápadne. Treba ho zobrať čo najskôr a vypadnúť odtiaľto,“ zavrčal naspäť. K miestu, z ktorého sem prišli, sa začali sťahovať smrťožrúti, čo znamenalo väčšiu prekážku ako moerdengraudi, z ktorých už bola štvrtina vďaka Hermioninmu a občasnému Siriusovmu svetlu zničená.
„Tu ma ale treba viac,“ sykol a na moment mu pozrel do očí. „Dobre teda, ty idiot. Zabijem ťa, keď to pokazíš, vážne,“ s nevoľou mu to odsúhlasil. „Weasleyová, vy bežte s ním. Dajte na toho blbca pozor.“
Posledné slová sa strácali v huriavku. Ponáhľali sa, príliš si pozor nedávali. Kým on odháňal mordengraudov, ktorí im stáli v ceste, Ginny sa musela zamerať na smrťožrútske kliatby dolietajúce k nim. Ohňový štít sa teraz ukázal ako veľmi užitočný. Dvadsať metrov prebehli v rekordnom čase.
„Ginn, teraz mordengraudi,“ nemal čas na vysvetľovanie. Nezaujímal sa ani o to, ako sa darí ostatným. Našťastie pochopila. Prerušila obranu, aby sa na nasledujúcich pár sekúnd zamerala na svetlo. Tých pár sekúnd, ktoré potreboval na zmenšenie a skrytie štítu pod habit.
Spiatočná cesta bola oveľa komplikovanejšia. Behom chvíle sa polkruh okolo nich začal uzatvárať. Smrťožrúti boli bližšie, kliatby nebezpečnejšie a ich túžba zúrivejšia. Videl, že sú v keli. Videl Rona na zemi, Hermionu na kolenách, ako z posledných síl čaruje. Sirius stál pri nich. Dumbledore spolu so Snapom ťažko odolávali presile. Smrťožrúti boli čím ďalej tým bližšie. Mordengraudi sa už naťahovali za svojimi obeťami. Tí, ktorých mali za chrbtom, sa pomedzi kliatby pridali k svojim druhom. Naťahovali svoje paprče, Snape striedal obranné štíty a svetlá, ktorými im dával ešte akú-takú nádej. Dumbledore sa plne zameriaval na Voldemorta. A začul aj smiech baviacej sa Bellatrix.
Teraz ho však zaujímal obrázok pred ním. Hermiona padla a Sirius klesol vedľa nej. Desiatka mordengraudov sa chystala hodovať. Strelil pohľadom po Ginny. Odrážala kliatby. Na upozornenie nebol čas. Zastavil sa a natiahol ruku. Proste to musí zo seba dostať. Jeho hustá hmla odrazila najbližších piatich. Ďalší sa vytrvalo snažili dostať k zmoreným obetiam.
A jeho hmla sa menila na oranžové svetlo. Svetlo, ktoré bolo také mocné, že svojou silou rúcala všetko, čo jej stálo v ceste. Narážala do stien, trhala z nej kusy kameňov, dokonca mala účinok aj na kliatby. Z východnej strany sa dostávala na západ, zdvíhala zo zeme kamene a vynášala ich do výšky. Hluk, ktorý spôsobila prekonal všetko ostatné. Jeho priatelia sa triasli, vibrovala v nich jeho sila, smrťožrúti od prekvapenia a nevedomosti klopili prútiky. Dávno sklopil svoj prútik a vyjavene hľadel, čo spôsoboval. Stena za smrťožrútmi sa pretrhla, skalné previsy sa rúcali.
„Nie!“ vykríkol s hrôzou. Jeden z útočníkov sa nenechal vyviesť z koncentrácie a neprestal útočiť. Zelený záblesk blížiaci sa k jeho strýkovi zozadu nemienil minúť smer. Posledné tri kroky doslova preskočil, aby svojou hruďou zastavil jeho púť. Na svojich prsiach zastavil smrtiacu kliatbu a padal.
„Harry!“ ozvalo sa hneď niekoľko výkrikov. Tie už ale nepočul. Snape ho s hrôzou v tvári položil na chladnú zem.