Podľa informácií boli všetci štyria podozriví, spolu s Malfoyom, v práci, aby predstierali usporiadaný život. Amanda Brooksová poslala Ronovi ďalšie dve adresy a napísala Harrymu, že večer prinesie všetky podklady, ktoré jej kontakt nazbieral na Skeeterovú. Skôr nemôže, pretože je ako takmer každý novinár v tomto čase na Ministerstve. Kde bola aj Tonksová s Hermionou. Ron preveroval adresu a Lupin učil.
Harry stál pred budovou na predmestí Herefordu, kde sa nachádzal ústav zaoberajúci sa prenášaním zvukových a obrazových záznamov čarodejným spôsobom, respektíve sa v tomto ústave skúmalo všetko muklovské, čo by sa len teoreticky dalo využiť aj v čarodejníckom svete. Samozrejme bol zabezpečený a pozorne sledovaný Ministerstvom.
Nemal by mať problém dostať sa doň. Vo svojom živote sa už dokázal dostať do oveľa viac zabezpečenejších miest, s ďaleko vyšším stupňom ochrany. Napríklad aj muklovskej. A takmer vždy sa musel spoliehať na improvizovanie. Vtedy to mal ale jednoduchšie. Potreboval zohnať rôzne informácie súvisiace so smrťožrútmi. Nepodarilo by sa? Nevadí, skúsil by niečo iné. Tentoraz to bolo ale oveľa vážnejšie. Šlo o Ginny.
Napriek tomu nemohol čakať, keď mal takúto príležitosť. Bol si svojimi závermi istý a veril, že ho Nott zavedie na miesto, kde držia Ginny skôr, než by na to prišli preverovaním domov, čo vzišlo taktiež len z jeho úvah. Nechcel ju tam nechať ani o minútu dlhšie, než bolo nevyhnutné.
Ráno sa s Charliem vážne porozprával. Predniesol mu svoje obavy, ale taktiež ho ubezpečil, že sa do toho ide pustiť skutočne naplno a že mamu nájde. Jeho syn mu veril, rovnako ako mu musela veriť Ginny, nech bola kdekoľvek. A miesto jej väznenia by sa mohol dozvedieť za pár hodín.
Rozhodol sa. Dávno bol zneviditeľnený. Jeho kúzlo zastierania bolo silné, nemohlo sa však rovnať neviditeľnému plášťu, ktorý si však nechcel na seba vziať, aj keď mu ho Charlie ponúkal, pretože potreboval byť pohyblivý a plne sústredený na činnosť a nie kontrolu plášťa.
Kontrolnými kúzlami zistil, že okolie budovy nie je zabezpečené. Pri vchode stáli dvaja ochrankári, zrejme za magickou bariérou, ktorú pred ich nosom odčarovávať nemohol. Nemohol sa ani na nikoho premeniť, pretože do budovy teraz nikto nešiel a číhať niekoľko dní, aby odpozoroval zvyklosti, si nemohol dovoliť. Preto zašiel za roh budovy a skúmal kúzlami zabezpečenie na tých miestach.
Maličké okná na prízemí boli zaistené kúzlami. Rovnako boli nastražené alarmové pasce. Klasika a ľahko odstrániteľné prekážky. Horšie, že za oknom videl pracovať ľudí. Prezrel všetky okná, všetky mali rovnaké zabezpečenie a za každým niekto bol. Až na konci budovy, za ktorou bolo parkovisko a hneď za ním muklovský obchod, boli okná síce zabezpečené, ale vedúce na toaletu, v ktorej teraz nikto nebol.
Bez váhania začal kúzliť. S istotou, rozvahou a sebavedomím. Rýchlo odstránil alarmové pasce, rovnako ako zabezpečenie proti vniknutiu. Všetko to boli podľa jeho chápania mágie jednoduché, až takmer primitívne kúzla. Na každé poznal ďaleko spoľahlivejší a náročnejší variant.
O pár chvíľ bol vo vnútri, aby po sebe zahladil stopy a provizórne okno zabezpečil. Výborne. Teraz bude potrebné nájsť Notta. Vedel len to, že robil v sekcii, ktorá sa zaoberala skúmaním prenášania obrazových záznamov magickým spôsobom. Bolo by fajn, keby sa to čarodejníkom podarilo a oni si v magickom televízore mohli pozrieť priamy prenos metlobalového zápasu. Čohokoľvek. Vedel, že robil v najdôležitejšej časti tohto ústavu, ale nemal ani tušenie, kde sa nachádza. Hermiona sa pokúsila zohnať aspoň plán a mapu, lenže ku všetkému bolo potrebné povolenie a potvrdenia a tým sa zdržovať nechcel.
Keď vyšiel zo záchoda, automaticky sa mu vyplavil adrenalín do krvného riečiska, srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie, dýchal plytšie. Ale bolo to fajn. Všetky jeho zmysly boli v pohotovosti a on rýchlo zhodnocoval situáciu.
Prešiel až na hlavnú chodbu. Alebo nejakú podobne dôležitú, pretože viedla z jednej strany na druhú, až ku schodisku. Ústav mal tri poschodia. A Nott mohol byť hocikde. Potichu sa vybral až ku schodisku. Pri každých dverách zastavil a skleným priezorom nazeral dnu. Podvedome vedel, že najdôležitejšia časť ústavu nebude na prízemí a tiež na samotnom vrchu, kde predpokladal vedenie a kancelárie. Napriek tomu nazrel všade, kam sa dalo.
V jednom momente musel zabrzdiť, pretože z dverí priamo pred ním vyšiel človek s podnosom, na ktorom bol rozmontovaný DVD prehrávač, ako spoznal. Počkal, kým chlap nezmizne vo dverách oproti a pokračoval.
Na prvom poschodí sa z miestností šírili rôzne zvuky. Hudba, rozhovory, a začul aj nejaký komentár. Všetky zvuky sa ale miešali, bolo ťažké určiť, odkiaľ je ktorý. Jednoznačne to bolo poschodie venujúce sa zvuku, napriek tomu ho prešiel a nazeral. Blahorečil za presklené dvere, cez ktoré mal snorenie zjednodušené. Musel čakať tri razy, kým zmizli ľudia, ktorý vychádzali z miestností náhliaci sa za svojimi povinnosťami. Ako predpokladal, Nott tu nebol.
Preto sa vrátil ku schodisku a vyšiel na druhé poschodie. Tu vládol pokoj a ticho. Logicky. Skúmanie vyžadovalo plnú koncentráciu. Keď nazrel do prvej miestnosti, videl niekoľko kamier. Niektoré boli rozobrané do poslednej súčiastky a čarodejníci sa zameriavali na to, aby kombináciou kúziel docielili nejaký zvrat, či úspech na muklovskej technike.
V ďalšej miestnosti robili čarodejníci niečo. Nevedel ale odhadnúť, čo to bolo. Nič pred nimi neležalo, len množstvo pergamenov a oni sa pokúšali vyčarovať… asi sami nevedeli čo.
V tretej miestnosti na pravej strane spozornel. Za okienkom v dverách zbadal Notta, ako sa skláňa nad nejakými modulmi alebo čo to bolo. Na tú diaľku to nevedel identifikovať. Možno to bola základná doska počítača. Jednoducho to bolo niečo, čo nepoznal ani náhodou. Každopádne ho mal pred očami.
Chudý a chatrný Slizolinčan sa za tie roky veľmi nezmenil. Aj teraz vyzeral, akoby bol chorľavý, trpel anorexiou, možno smrteľnou chorobou. Harry sa zamračil. Keď sa Nott pootočil, aby povedal niečo svojmu kolegovi, zbadal na jeho stole hrnček s kávou, alebo čajom. Super. Akurát ešte nájsť spôsob, ako sa dostať dnu a potom von. Zamyslene sa poobzeral.
Čo mohol spraviť? Otvoriť dvere a vstúpiť nemohol, keď bol zneviditeľnený, však? Čakať, kým sa niekomu uráči otvoriť dvere bolo tiež zdĺhavé a možno zbytočné. Spozornel. Príležitosť sa mu ponúkla sama, ibaže toto bude improvizácia a riskovanie, aké ešte v živote nezažil. No, možno sa párkrát dostal do podobnej situácie. Momentálne bol ale odhodlaný k hocičomu.
Spravil tri rýchle kroky k mužovi, ktorý vyšiel z miestnosti oproti tej jeho, počkal, kým sa dostane mimo dosah ostatných presklených dverí, jedným švihom prútika sa zviditeľnil a skôr, kým sa chlap stihol aspoň nadýchnuť k protestu, nebodaj preľaknuto vykríknuť, mu Harry položil ruky na ramená a zadíval sa mu do očí. Prebodával ho pohľadom päť sekúnd. Päť dlhých sekúnd mu vsugerovával následný postup. Celkom jednoduchý a ľahko vykonateľný. V ďalšej sekunde ho pustil a opäť zneviditeľnil.
Chlap sa mierne striasol, ale keď mohol opäť vcelku normálne vnímať, nikoho nevidel. Zavrtel hlavou a otočil sa k dverám, za ktorými bol Nott. Doširoka ich otvoril.
„Počujte, chlapi… mám taký nápad,“ oslovil päticu pracujúcu v miestnosti a začal im rozprávať o tom, ako jeho strýko odkiaľsi splašil pravú balkánsku pálenku, ktorej bolo kvantum a päť litrov mu blahosklonne venoval a on má chuť ju cez víkend ochutnať. Niekoľkí sa začali pochechtávať a jeho ponuku po jednom prijímali.
Harry sa medzitým prešmykol popri ňom dnu, aby sa nečujne dostal až k Nottovmu stolu. Našťastie bola ulička medzi stolmi dosť široká a na ešte väčšie šťastie v nej nikto nestál. Nott počúval vychvaľovanie balkánskych destilátov. V jeho šálke bolo stále trocha čaju, ako zbadal. Mierne sa sklonil, aby mohol pod stolom mimo dohľad chlapov vytiahnuť fľaštičku s kontrastnou látkou a prútikom zneviditeľnil aj ju. Potom to už bolo ľahké. Bez problému nalial obsah fľaštičky do čaju, ktorý na moment zmenil farbu. Siahol na šálku. Stále bola teplá, takže existovala šanca, že ju Nott dopije. Trafil by ho šľak, keby čaj vylial.
Potom sa rovnakou cestou a rovnako nečujne vybral von z miestnosti. Dnu bol sotva dve minúty. Dosť dlho na to, aby sa jeho chlap dohodol s ďalšími dvoma, že v sobotu pálenku ochutnajú. Ibaže bude môcť chlapa odčarovať až po tom, ako dostane Ginny od únoscov. Keby zrušil kliatbu teraz, pri odchode z práce by mohol chlap vedieť, že žiadnu pálenku nemá. Veď oň sa oňho postará.
Ešte minútu stál neďaleko chlapa a sledoval Notta. Toho reči o pálenke prestali baviť v momente, ako Harry odchádzal z miestnosti a už sa venoval práci. Lenže psychika je občas sviňa a keď sa bavíte o alkohole, môžete dostať chuť piť. Čokoľvek. A Nott skutočne vzal do rúk čaj a dopil obsah. Harry sa spokojne usmial a obrátil sa k odchodu.
Von sa mu podarilo dostať behom chvíle a všetky kúzla dal do pôvodného, preňho absolútne nedostatočného stavu. Ak by pokračoval v práci na Ministerstve, bude dbať o to, aby sa budovy zabezpečovali oveľa dôslednejšie.
——
„Prepáč, ale mám hlad,“ vrkol Ron po Harrym, keď sa stretli v jednom z londýnskych bistier. Harry poslal správu takmer všetkým zúčastneným s tým, že kto môže, má o druhej prísť práve sem. Ron prišiel o pár minút skôr a objednal si jedlo. „Ty ho nemáš?“
„Ani nie,“ priznal sa. Ráno sa najedol a na jedlo nemal teraz ani myšlienky. Naje sa, keď bude po všetkom.
„Prečo toto stretnutie?“ vyzvedal jeho kamarát a pustil sa do bifteku.
„Uvidíš,“ kývol hlavou k dverám, v ktorých sa zjavila Hermiona s Tonksovou.
„Ušli sme z Ministerstva,“ prezrádzala Tonksová. „Dala som povel svojmu zástupcovi a Hermionu som si prisvojila ako asistentku,“ zaškľabila sa. „Najeme sa?“ pozrela na svoju asistentku. Tá mykla plecami. Obed nestihli a niečo zjesť by mali.
„Amanda ti posiela toto,“ strčila mu do rúk pergamen so zoznamom adries. „Je to všetko, čo sa jej podarilo zistiť. A šla za svojím muklovským detektívom, aby z neho niečo dostala…“ Tonksová im objednala ryby.
„Ty nebudeš?“ spýtala sa ho metamorfmagička. Zavrtel hlavou.
„Nebudem jesť a myslím, že muklovský detektív bude zrejme zbytočný… ale nekričme hop, kým nepreskočíme…“
„Tebe sa podarilo označiť Notta?“ vydýchla Hermiona prekvapene. Ron sa takmer zadrhol zemiakom.
„Podarilo,“ prikývol a v rýchlosti im povedal, čo sa stalo. Tonksová súhlasne prikývla. Mať takého aurora, tak má o polovicu problémov menej. Alebo by možno nemala žiaden problém. „Nott v práci končí o piatej. Pevne verím, že sa po práci premiestni k svojim kumpánom a nám sa na mape zjaví miesto. Následne sa naň premiestnim, spolu s Hermionou, no a… zrejme bude nasledovať improvizácia, ale aj keby tam boli všetci, nebude problém ich zneškodniť, ak pri nich nebude Ginny, čo si myslím že nebude, pretože bude niekde zavretá,“ vychrlil.
„No počkaj, moment,“ zahriakol ho Ron. „Ja s tebou pôjdem, samozrejme…“ zamračil sa. Hermiona vyzerala dotknuto.
„Nie, pôjde Hermiona. Teba budem potrebovať v Rokforte, kde spolu s Remusom zaistíte Malfoya. Na to treba aurora a zatykač,“ pozrel na Tonksovú. Stiahla obočie a prehltla kúsok ryby.
„Si si teda stopercentne istý, že je to tak, ako si myslíš?“ spýtala sa. „Zatykač samozrejme vystavím a dnes sa mi to podarí ešte zatajiť, ale zajtra to tajiť nebudem môcť a keď to nevyjde… upozorníme ich na seba…“
Harry zamyslene sklonil hlavu. Iste, riziko je veľké. Na deväťdesiatpäť percent si bol istý, že má so všetkým pravdu. Alebo aspoň s tým hlavným. Najdôležitejšie je ale vytiahnuť odtiaľ Ginny a zavrieť Malfoya. Ostatní budú hračka. Ak ich zneškodní hocikde, bude to ako dôsledok záchrannej akcie. Momentálne nepotrebuje vedieť, či s Malfoyom spolupracuje aj Crabbe alebo nie. Ak ho budú mať, vytiahnu z neho pravdu.
„Spravíme to takto,“ spustil, keď hlavu zdvihol. „Zájdeš do Brlohu a vypýtaš si od Charlieho plášť. Pod ním zájdeš do Rokfortu za Remusom a všetko mu povieš. Budete čakať. My vystriehneme, kedy sa Nott premiestni a ja neviem, ale jednoducho viem, že nás k Ginny dovedie… každopádne, ak by dnes nešiel, o nič neprídeme. Ak pôjde na neznáme miesto, premiestnime sa a bude ľahké domyslieť si, že je to ono… pošleme vám a Tonksovej správu. Ona vystaví zatykač a vydá sa do Rokfortu. Vy zatiaľ budete istiť Malfoya, aby neutiekol. Stále si myslím, že Malfoy svoju skupinu na seba naviazal… ak zaútočíme, bude to vedieť a zmizne. Ale ak tam budete vy a Tonksová so zatykačom na ceste, je to len otázka minút. Jeho budeme mať oficiálne… únoscov, ktorí tam práve budú neoficiálne a ostatné sa dorieši potom…“
„To by mohlo vyjsť,“ prikývol Ron a zjedol posledný kúsok mäsa. Predstava, že by bol pri uvrhnutí Malfoya do väzenia ho uspokojila do tej miery, že neprotestoval proti rozhodnutiu nezapojiť ho do záchrany sestry. Hoci vedel, že by protestom nič nedocielil.
„Takže si si istý,“ prikývla Tonksová.
„Áno, stále existuje možnosť, že ju uniesol niekto iný,“ povzdychol. „Nebudeme riskovať. Nott sa nemusí nikam premiestňovať ani dnes, ani zajtra, ani nikdy… v tom prípade sa ale musíme spoliehať na aurorov anglických a všetkých ostatných, že ju vypátrajú, pretože sme stratili tri dni,“ zamračil sa.
„Verím, že máš pravdu,“ zastala si ho Hermiona. „Všetko do seba zapadá a je to logické, ja som za akciu,“ prihlásila sa. Usmial sa na ňu.
„Ja v to tiež verím. Takže… dojesť a rozmiestniť sa…“
——
Tonksová sedela za stolom vo svojej kancelárii a čítala si predbežné hlásenia svojich aj zahraničných aurorov. Alebo sa skôr tvárila, že si ich číta. Mobil mala pred sebou a rovnako mala prichystané papiere k zadržaniu osôb. A neuspokojila sa len s prípravou zatykača na Malfoya. Pripravila zatykače aj na Crabba, Goyla, Notta, Zabiniho a Parkinsonovú. Ak dá Harry povel, vyšle svojich ľudí okamžite vyhľadať a zadržať aj ostatné osoby, hoci minimálne Nott a Goyle budú na mieste, kde držia Ginny.
Parkinsonová asi nie. Tá mala v posledných dňoch veľmi veľa práce. Až toľko, že bol jej nadriadený prinútený povolať dve študentky, aby jej pri zápisoch pomohli. Skutočne sa v týchto dňoch viedlo veľmi veľa rozhovorov, cudzinci sa dali nájsť na každom kroku na Ministerstve a ona sa už tešila, keď sa táto situácia vyrieši a oni sa vrátia do svojho bežného a zažitého zhonu.
——
„Nebudeš mi veriť, ale keď si sa mi ozvala, pozrel som to meno v záznamoch…“
„Veď preto som ti volala, nie?“ Amanda Brooksová pozrela ponad okuliare na svojho veľmi dobrého známeho z britskej tajnej služby. No áno, mala známosti skutočne všade.
„Iste, drahá,“ zaškľabil sa na ňu agent. „To meno v záznamoch nebolo, pretože vystupovala pod falošným menom, ale o to nejde. Hodil som do databázy aj jej popis a pozri…“ vytiahol z aktovky zložku.
„Ty si od vás priniesol spis?“ užasnuto po ňom chňapla.
„Pre teba by som spravil hocičo, aj keď ty o to nestojíš,“ zamrmlal dotknuto.
„Občasný sex nám musí stačiť, drahý,“ jemne sa pousmiala a otvorila zložku. „No do prdele…“ vzdychla.
„Zhodnotila si to vskutku pôvabne. Nabudúce tento popis použijem v hlásení,“ zavrtel hlavou. „Každopádne to pre nás nie je nijaká veľká ryba, preto nebol problém požičať si ten spis. Tak čo? Môže to byť ona?“
„Budem zvracať,“ zamračila sa.
„Ale nebudeš,“ neveril. Mala dosť silný žalúdok.
„Ťažko súdiť. Nejaké črty súhlasia,“ neprestávala sa znechutene dívať na fotku mŕtvej ženy, ktorej sa hrôza jej posledných chvíľ vpísala do tváre. „Oči sú tie isté… asi to je ona,“ pozrela na priateľa.
„A kto to je? Pretože my ju vedieme ako Samanthu Stoneovú… vskutku neobvyklé meno… podľa falošných dokladov.“
„Je náš rozhovor dôverný, však?“
„Musíš sa pýtať?“
„Nie… mala by to byť Rita Skeeterová, v našom svete novinárka.“
„Novinárku takto zlynčovali?“ podivil sa. „A čo sa jej podarilo vypátrať? Koho hryzla do nohy?“
„Dôverovala nesprávnym ľuďom, ktorí ju využili a odstránili… Zatiaľ to nechajme tak. Ak sa nemýlim, tak v najbližších dňoch sa ozve náš minister vášmu a my si toto telo prevezmeme…“
——
„A je si tým teda Harry istý?“ Remus to síce vyslovil ako otázku, znelo to skôr ako konštatovanie.
„Na deväťdesiatpäť percent, ako sa vyjadril,“ prikývol Ron.
Bol v Brlohu, aby si od Charlieho vypýtal jeho plášť tak, ako žiadal Harry. Bez námietok mu ho požičal, avšak mal hromadu otázok, ktoré Ron len sťažka odrážal. Lenže otec najprv vypýtal mapu a teraz plášť a chlapec jednoducho vedel, že to má spojitosť s jeho matkou. A tak mu Ron nahovoril, že nutne potrebuje niekoho sledovať a plášť je k tomu vhodnejší ako splývacie kúzlo, ktoré nemusí byť stopercentné a musí sa obnovovať. A áno, jasne, že to súvisí s chlapcovou matkou. Niečo sa dialo a Charliemu sa aspoň sčasti zdvihla nálada.
„Dobre,“ privolil Remus s pohľadom upretým na bodku Draca Malfoya, ktorá bola v žalároch, v jeho pracovni. „Počkáme teda na povel a spacifikujeme ho.“
„Teším sa na to, vážne,“ priznal Ron s miernym úškľabkom. „Mali sme dať vtedy na Siriusove slová keď tvrdil, aby sme zavreli aj decká smrťožrútov a ak nie, aby sme ich sledovali… Nechali sme sa uchlácholiť vývojom situácie a po čase na to každý kašľal.“
„Nič z toho by sa nestalo, myslím. Malfoy a jemu podobní by sekali dobrotu na veky. Aj keď sa Harry vrátil. Že zacítia príležitosť, to nemohol tušiť nikto. A je už v ich povahe, že sa snažia byť proste… nadradení.“
„Slizolin bude robiť problémy asi naveky.“
„No, asi by som to tak povedal aj ja. Hoci len Slizolinom to nebude. Bude to tou prekliatou čistou krvou, krížením medzi čistokrvnými v snahe udržať túto líniu navždy…“
„Ale začal to Salazar,“ namietol Ron. Remus mykol plecami.
„Asi áno. Lenže odvtedy ubehlo veľa rokov. Čistokrvných ubúdalo a keď sa mala zachovať čarodejnícka populácia, jednoducho sme sa museli spolčiť s muklami,“ usmial sa.
„Jasne. A zistili sme, že aj v obyčajných mukloch môže driemať mágia… Hermiona je jasným prípadom… a s touto myšlienkou sa oni nikdy nestotožnili,“ zaškľabil sa mladší muž. Ten starší prikývol.
„Chcel som tým všetkým povedať ale to, že toto všetko sa deje nie preto, lebo sú to Slizolinčania, ale preto, lebo majú tak pokrivený genetický základ, že z nich nemôže vzísť nič dobré…“
„Amen,“ Ron sklonil hlavu.
„Predstaviteľ jednej z najčistokrvnejších rodín práve použil charakteristický prvok muklovskej modlitby,“ zavrtel Remus s úsmevom.
„A vzal som si čistokrvnú,“ pripomenul. „Ako jediný z našej rodiny, ak však nerátam Nevilla, ale to bol omyl,“ odfrkol si. „No ale som rád, že túto mladú smrťožrútsku vetvu dnes rozprášime a ja budem veľmi dúfať, že by si to po tejto skúsenosti mohol Harry rozmyslieť a nezahadzovať sa s Nedotknuteľnými,“ odfrkol si.
„Rozhodne by bol prínosom,“ súhlasil Remus. „A uvedomujem si, že tu by ho bola škoda.“
„Pri všetkej úcte… bola,“ zaškeril sa Ron.
Obaja muži sa sústredili na to, aby im bodka Draca Malfoya nezmizla z očí, ale vzhľadom k tomu, že ten sa z pracovne nikdy príliš neponáhľal, nemalo by byť toto sledovanie náročné. Občas nazreli aj na Nevilla, ale ten zo skleníkov prakticky nevystrkoval nos.
——
Harry pozrel na hodinky. Pracovná doba vo výskumnom ústave v Hereforde skončila a ich označený objekt o malú chvíľu opustí budovu, aby sa premiestnil, pevne veril, že na miesto, kde držali Ginny.
Hermiona v ruke zvierala mapu Británie, kde v severnom Škótsku blikala bodka Draca Malfoya a v južnej časti bodka Notta. Zahryzla si do pery neprestávajúc pozorovať bodku, hoci sa vlastne nachádzali neďaleko tejto bodky. Lenže tá bodka sa za malý okamih premiestni a ona ju nechcela spustiť z očí. Harry stál zamračene vedľa nej a pozoroval budovu. Letaxová sieť v budove neexistovala. Všetci museli prejsť okolo ochranky a v neďalekom parku sa odmiestniť. Mukloodpudzujúce kúzla na tomto území fungovali dokonalo.
Netrpezlivo sa napriamil, keď zbadal vychádzať Theodora Notta. Ochrankári ho prezerali prútikmi, aby niečo povedali a on sa usmial. Harry chytil Hermionu za ruku a skryl sa za dom, spoza ktorého sledoval Notta. Obaja už hľadeli do mapy. Harry na oboch spolu s mapou uvalili splývacie zaklínadlo a pripravil sa.
Bodka na mape sa sotva pohla. Nott vchádzal na premiestňovacie územie a jeho bodka na moment zmizla z mapy, aby sa objavila na inom mieste. Hermionine oči ju rýchlo hľadali a aj naši, avšak na tak obrovskom území bolo ťažké odhadnúť, kde presne sa objavil. Tipovala by okolie Londýna. Zamračila sa. Širšie okolie Londýna.
Harry ale vedel presne, ako toto kúzlo bude fungovať a držiac stále Hermionu za ruku položil špičku prútika na bodku, kúzlom zameral presný stred a zamrmlal formulku. Objavili sa zneviditeľnení sto metrov niekde v okolí Theodora a okamžite začali jastriť pohľadom.
„Toto je Caterham na juhu Londýna,“ spoznala to miesto Hermiona. „Čarodejníci tu majú niekoľko domov…“
„Šiel domov?“ ozval sa Harry neprestávajúc skenovať ulicu zo strany na stranu. Po oboch stranách boli malé obchodíky a nad nimi byty. Zbadal malú uličku neďaleko od nich. Ideálne miesto k premiestneniu. To ale znamenalo, že ich smerom ísť nemohol. Mal náskok zhruba desať sekúnd. Za tú dobu by ďaleko nezašiel.
„Vyzerá to tak,“ prikývla. „Býva tu,“ spomenula si na jeho adresu. Prikývol.
„Skôr ale zašiel do niektorého z obchodov. Ak áno, tak tipujem potraviny. Niečo musia dať Ginny jesť a pochybujem, že niektorý z nich vie variť. Okrem Parkinsonovej, možno, a tá je zablokovaná na Ministerstve.“
„Takže?“
„Poďme pomaly smerom na sever.“
Ruka v ruke sa vybrali zvoleným smerom. Pohľad na mapku im napovedal, že Nott tam niekde je. Neďaleko od nich, plus mínus sto metrov. Po chvíli Hermiona zbadala maličký obchod s potravinami a drgla do Harryho, aby mu šepla svoj objav. Veľa ľudí tadeto neprechádzalo, ako si s úľavou uvedomil. Tým trom, ktorí ich míňali, hravo vyhli.
Mala pravdu. Zbadali Notta cez výklad, ako stojí pri pulte a zrejme platí za nákup. Trpezlivo čakali, kým nevyšiel von. Potom ho sledovali. Býval tu niekde, zrejme sa chcel zastaviť doma, ak správne predpokladali a on mal v taške, ktorú niesol, jedlo pre Ginny a zrejme aj Goyla, ktorý ju tam strážil nepretržite.
O pár desiatok metrov Nott skutočne zamieril k vchodovým dverám do domu, pod ktorým bol obchodík s knihami. Zjavne muklovský. A on sa správal ako mukel. Na dome síce číslo nebolo, nemal ale veľa dôvodov, prečo ísť do tohto domu. Keď podišli bližšie, zbadali jeho menovku na zvončeku.
„Budeme čakať,“ povedal Harry. Bolo to jasné. Stále veril, že sa mladý smrťožrút pôjde premiestniť niekde tam, kde je Ginny, aby im priniesol večeru. Veril tomu. A ona verila spolu s ním.
——
„Čo si jej spravil?“ spýtal sa Crabbe dívajúc sa na obrazovku z cely. Ich zajatkyňa sedela na posteli s hlavou v dlaniach, nepohnuto a absolútne odovzdane. To pobadal aj cez kameru.
„Čo by som jej mal spraviť?“ pozrel na kamaráta zamračene. „Nič, len som jej poskytol pár dôvodov k premýšľaniu,“ zaškľabil sa.
„Akých?“
„Serie ma tá viera v Harryho Pottera, vieš? A nielen jej, ale všetkých ľudí. Majú ho za Boha, za Merlina, za Budhu… jednoducho sú schopní v každom náboženstve vynášať ho do nebies, uctievať ho a čo ja viem čo… tak som jej ukázal, že svätý Potter nie je vôbec taký svätý, ako si ona namýšľa,“ spokojne sa pousmial a zaceril sa. „No a… keď je už načatá, čo keby sme ju dorazili?“ zdvihol obočie.
„Počkaj moment,“ zamračil sa Vincent dívajúc sa na zjavne zničenú Ginevru. Tri dni bola síce zavretá, ale zvládala to. A teraz tam sedí rezignovane… Pozrel na Gregoryho. „Ešte raz, čo si jej spravil?“
„Ale prestaň sa starať. Je jedno, čo som spravil. Zaujíma ma, čo spravím následne,“ významne sa uškrnul a siahol si do rozkroku.
„Mňa zaujíma ale toto. Keď sa to dozvie Draco…“
„Zajtra chce poslať Potterovi sovu. Ten zrejme splní jeho inštrukcie okamžite, takže zajtra, kamarát, zajtra z tejto krajiny vypadneme a vrátime sa sem, až budeme mocní. A táto pipka tu ostane Potterovi. A ja ju chcem, rozumieš? Ak ty chceš, môžeš sa ku mne pridať. Sľúbil som ti predsa, že sa podelím. Ak nechceš, tvoj problém. Môžeš prvý raz zasunúť. Potter sa k nej dostane aj tak, až budeme preč, takže nám nič nehrozí. To len Draco má strach z každého Potterovho prdnutia…“
„Ty myslíš…“ Vincent sa neprestával mračiť a znova pozrel na obrazovku. Spomenul si na včerajší večer. A už len pri spomienke cítil, že jeho penis tuhne. Bola na dosah, dostupná a skutočná. Nádherná. „Ale aj tak… čo si spravil?“
„Merlin, Vincent, ty si otravný,“ vyprskol nespokojne. „Rozhodni sa, či sa ku mne pridáš a poriadne ju pretiahneme, alebo budeš skuhrať, ja sa na teba vyseriem a užijem si to sám,“ uchechtol sa a odišiel z miestnosti.
Vincent pozrel do kamery a zamračil sa. Samozrejme ju chcel. Zrejme každý na svete by ju chcel, nehovoriac o niekom, kto bol v tak zúfalej sexuálnej situácii, ako on. Skutočne stačila len myšlienka a jemu sa staval do pozoru. Bol napoly tuhý vždy, keď sa k nej priblížil. Potreboval to, veľmi nutne a bude súhlasiť so všetkým, čo jeho priateľ navrhne. Prehltol dívajúc sa na sklonenú hlavu Ginny Weasleyovej.
——
Harry sa spolu s Hermionou premiestnil tentoraz tristo metrov od Nottovej bodky. Mal pravdu. Theodore zhruba po polhodine vyšiel z bytu a medzi dvoma domami sa premiestnil. A oni ho nasledovali. Ibaže okolie ich útočiska mohlo byť zabezpečené alarmovými kúzlami, preto sa rozhodol tentoraz o širší záber sledovania. Poobzeral sa okolo seba.
„Les, zrejme chatka,“ skonštatovala Hermiona. Prikývol. Stále sa držali za ruky, pretože boli zneviditeľnení jeho silným kúzlom a nevideli sa. Držali sa ale a potichu komunikovali.
„Tamto začína čistinka. Ak je chatka niekde, tak tam,“ ukázal smerom na západ, hoci ho nemohla vidieť.
„Vidím,“ prikývla. „Kúzliť budeš ty?“
„Áno. Povediem ťa,“ šepol.
Držal ju za ruku a viedol ju. Prútikom skúšal akýkoľvek náznak mágie, ktorá by sa pred nimi rozprestierala. Náhlil sa najviac, ako bol ochotný riskovať. Keď zaregistroval prvý náznak mágie, zastavil.
„Tu začína zabezpečené územie proti premiestneniu…“
„A tamto je chatka. Bude to ona, široko ďaleko nie je nič iné.“ Stáli na kopci, ktorý sa zvažoval a pod ním zazreli strechu malého domčeka. Chatky.
„Určite,“ privolil a rýchlo kúzlil. Použil hneď niekoľko overovacích kúziel, aby si bol stopercentne istý, že sa neprezradia. „Nott sa premiestnil sem. Okolie chatky je magicky upravené. Nemohol ísť nikam inam, len do nej. Zabezpečení sú len provizórne. Vlastne len proti nežiadúcemu premiestneniu a proti muklom. Jednoznačne je to ono…“
„Pošlem správu?“
„Ešte nie, priblížime sa, aby sme si boli istí.“
„Si si istý,“ upozornila.
„Pôjdeme bližšie.“
Keď ešte raz overil územie, vykročili opatrne ku chatke. Prešli zhruba päťdesiat metrov, keď sa chatka objavila celá. Videli veľkú dodávku parkujúcu pri nej. Dodávka ich podozrenie len podčiarkovala. V nej operovali, keď odpočúvali dom.
„Pôjdem až k domu a keď ti dám znamenie, vyšleš správu, dobre? Zviditeľním sa a dám vedieť…“
„Harry, dávaj si pozor…“ natiahla ruku niekde, kde ho tušila a nahmatala jeho rameno, ktoré stisla. Výmenou jej stisol ruku, potom ju ale pustil a už vôbec netušila, kam šiel. Prikrčila sa a uprela pohľad na dom.
Harry nečakal už absolútne na nič. Dokonca nedbal ani na to, aby dával pozor na trávu, ktorú mohol svojimi nohami pošliapať. Tých päťdesiat metrov prešiel maximálne rýchlo. Pritisol sa k stene domu, keď začul znútra krik.
„…totálne ste sa museli zblázniť!“
Bolo to tlmené, šlo to odniekiaľ znútra, napriek tomu to počul zreteľne. Sluch mal výborný. Niekto sa s niekým hádal a ako si spomínal, takýto hlas mal práve Nott. Prišiel sem a niečo sa mu nepozdávalo.
„S týmto nechcem mať nič spoločné!“ Jeho hlas znel zreteľnejšie. Z ešte hlbšieho vnútra domu sa ozval taktiež krik, ale to znelo ako hrubé huhňanie. Nerozumel tomu. „Obidvaja ste idioti!“ Nott bol už pred domom keď sa otočil a kričal dovnútra. „Mali sme jasné inštrukcie, vy kreténi!“
„Nott, počkaj!“ Z domu vybehol Goyle. Harrymu sa rozjasnilo. Už si spomenul, ktorý je ktorý. „Všetko bude v pohode…“
„Nebude, po tomto nie!“ štekol Nott nahnevane. Harry sa pritisol k domu ešte viac. „Ale viete čo? Robte si, čo chcete. Vážne od toho dávam ruky preč a Draco sa to dozvie…“
„A čo si myslíš, že spraví?“ uchechtol sa. „Myslíš, že nám dá po zadku? Hovno. Zajtra odtiaľto zmizneme a potom bude všetko, čo sa stane, zabudnuté, pretože budeme mať dôležitejší cieľ…“
„Jasne, cieľ,“ Nott sa trpko usmial. „Seriem na to…“ otočil sa a odchádzal smerom k premiestňovaciemu územiu.
„Nesprav hlúposť, Theodore. Aspoň do zajtra to vydrž!“ kričal za ním Goyle. Sledoval ho, až kým mu nezmizol z dohľadu a potom sa s pohŕdavým odfrknutím vrátil do domu. Harry počkal desať sekúnd, kým sa odvážil zviditeľniť a ukázať palec smerom hore niekde, kde tušil Hermionu.
V tejto chvíli to bolo nad slnko jasnejšie a Ron môže ísť zatknúť Malfoya. Za minútu sa spustia časovo skoordinované akcie na dvoch miestach.
Na ten prst čakala Hermiona, aby poslala hromadnú predpísanú správu a okamžite sa náhlila k Harrymu, ktorý istil dvere do domu. Za moment bola pri ňom a zviditeľnila sa.
„Mali by tam byť dvaja. Goyle a s ním Crabbe alebo Zabini,“ šepol. Prikývla.
„Máme ešte desať sekúnd…“
„Dobre, drž sa za mnou a kry mi chrbát,“ vyzval ju. Nemyslel si, že by to bolo nutné, nech má ale radšej za chrbtom pripravený ďalší prútik.
„Budem,“ prikývla rozhodne. Srdce jej búchalo ako o život, napriek tomu bola pokojná.
——
Tonksová takmer vyskočila zo stoličky, keď dostala správu od Hermiony. Bolo skoro sedem hodín. Rýchlo podpísala päť pergamenov, jeden si strčila do vrecka a vyštartovala na chodbu.
„Talbot!“ zakričala na prvého aurora, ktorého zbadala. Jej podriadený sa okamžite otočil a kráčal k nej.
„Šéfka?“
„Koľko chlapcov je momentálne na úrade?“
„Piati, šiesti…“ mykol plecami. „Neviem…“
„Dobre, to je jedno. Tu máš štyri zatykače. Postupne ich nájdite a priveďte. Zavrite a počkajte na povel…“
„Čo sa deje?“ zvedavo sa pýtal. „Fú… Zabini, Nott…“
„Ticho,“ prerušila ho. „Nie je čas na čudovanie. Parkinsonovú môžete zbaliť hneď… niekde tu je. Každopádne ich držte od seba. Jasné?“
„Jasne. A čo ty…“
„Ja idem na Rokfort…“
„Páni…“ Talbot si mrmlal pod nos, ale šiel do kancelárií aby pozbieral všetkých, kto bol prítomný. A Tonksová sa vrhla k výťahu, aby sa letaxom dostala do pracovne svojho manžela…
——
„Ešte nejaký čas máme,“ sykol Ron, keď sa s Remusom ponáhľal po schodoch do žalára, aby zbalil svojho školského nepriateľa. Bolo po večeri, decká sa zdržovali zväčša vo svojich klubovniach a profesor Elixírov sa po večeri, ktorú absolvoval klasicky vedľa profesora Herbológie, vrátil do svojej pracovne.
V momente, ako dostali správu, vyštartovali. Mali pár chvíľ, kým začne Harry omračovať čert vie kde, čiže by mali stihnúť prísť k Malfoyovi skôr, než ho niečo varuje. Ale aj keby, aj on bol označený, takže aj keby sa mu podarilo nejakým spôsobom utiecť, vypátrajú ho hocikde.
„Pár chvíľ, pravda,“ prikývol Remus. Stretli pár oneskorencov, ktorí zvedavo pozerali po aurorovi a svojho profesora pozdravili, ale v tomto roku to boli toľkí, že ich to neprekvapilo. „Budem ti kryť chrbát… keby sa rozhodol spraviť nejakú hlúposť.“
„Dobre, to bude fajn,“ usmial sa Ron. Vo svojom živote už zatkol dosť indivíduí, bol ale rád, keď mal za sebou nejakého kolegu, v tomto prípade priateľa. „Takže…“ šepol, keď zabrzdili pred dverami. Podľa mapy bol Malfoy na druhej strane. „Ideme na to,“ pozrel na Remusa a pripravil si prútik. Remus spravil to isté. Ron sa pomstychtivo uškrnul.
Bez zaklopania rozrazil dvere a ruku s prútikom napriamil pred sebou. Malfoy sedel za stolom, ale v okamihu schmatol prútik.
„Expelliarmus!“ Ron bol predsa len rýchlejší. Moment prekvapenia bol na jeho strane a on sa spokojne díval do bledej tváre Draca Malfoya. Vyzeral prekvapene, takmer až šokovane. „Draco Malfoy, zatýkam ťa za únos Ginny Weasleyovej, vydieranie Harryho Pottera a ďalšiu radu protizákonných činností voči čarodejníckej spoločnosti…“
„Daj pokoj, Weasley!“ skríkol Malfoy. Skutočne sa rozhodol spraviť hlúposť a Ron ho omráčil počas jeho skoku za prútikom.
„Vždy to bol idiot,“ odfrkol si Ron.
„Počkáme na Nymphadoru, aby to bolo oficiálne,“ Remus sa znechutene díval na bratanca svojej manželky.
——
Auror Talbot síce netušil, čo sa deje, ale rýchlosťou blesku zohnal dvoch kolegov, ktorým rozdal zatykače, troma vetami im povedal to, čo vedel a veľa toho nebolo a sám sa vybral na prvé podlažie, kde v kanceláriách prebiehali rôzne rokovania s rôznymi zahraničnými delegáciami. Hrozba návratu smrťožrútov zmobilizovala celý svet.
Nebol problém nájsť Pansy Parkinsonovú, ktorá toho po dvoch dňoch začínala mať plné zuby. Práve si zakladala prepis rozhovoru anglického a gréckeho šéfa pre medzinárodnú spoluprácu a chystala sa vybrať čistý pergamen, pretože si ju minister žiadal pri svojom následnom rokovaní so španielskym ministrom. Niekoľkokrát si už pomyslela, že to Draco až takto vyhrotiť nemusel. Iste, mali pokoj pre svoje aktivity, odpútal pozornosť excelentne, ale ona potrebovala, už konečne, aspoň na deň vypnúť.
S povzdychom sa narovnala, keď sa pri nej zastavili dvaja aurori.
„Pansy Parkinsonová, v mene Wizengamotu vás zatýkame…“ oznámil jej ľadovo. Niekoľko úradníkov pribrzdilo, aby na nich nechápavo hľadeli. Jeho kolega sa pokojne natiahol a vzal jej z ruky prútik.
„Čo? Prečo?“ neveriacky zazerala.
„No… tak sa na to pozrime,“ rozložil zatykač. „Za napomáhanie pri únose Ginny Weasleyovej, napomáhanie pri vydieraní Harryho Pottera a niekoľko ďalších protizákonných činností voči čarodejníckej spoločnosti. Hmmm… Máte právo nevypovedať, máte právo…“
„Ale to musí byť omyl,“ šepla zúfalo. Obzerala sa okolo seba. Videla neveriace tváre. Každý si šepkal obsah zatykača. Jej spisy spadli na zem a ona sa zosunula za nimi. „To nie je pravda…“ hlesla a do očí sa jej tlačili slzy. Niečo sa pokazilo. Niečo skurvene nevyšlo.
„To sa uvidí. Poďte, pôjdete s nami do vyšetrovacej väzby…“
——
Harry vošiel do domu čo najopatrnejšie a najtichšie. Všade bolo ticho. Goyle musel niekam zmiznúť. Keď prešiel úzkou chodbičkou, dostal sa do miestnosti, ktorá by sa dala pomenovať obývačkou, keby tu nebolo prítomnej množstvo techniky. Nerozumel všetkým tým gombíkom a tlačidlám na veľkých škatuliach, slúchadlám a ostatným technickým vecičkám. Vedel však veľmi dobre, že to slúžilo na odpočúvanie jeho domu. A keď si prečítal nápisy v akýchsi sekciách na škatuliach, ako Obývačka, Kuchyňa, Grangerovej izba a ostatné, bolo to viac ako jasné. Na stole zbadal tašku. Nazrel do nej. Večera pre Ginny a Goyla, ako predpokladali. Nerozbalená.
„Harry…“ mykla ho Hermiona do ramena a ukázala kamsi do rohu. Stiahol obočie.
Boli tam tri obrazovky, dve z nich vypnuté, ale na jednej bol pohľad do cely, v ktorej sedela Ginny na posteli, utiahnutá pri stene v obrannej pozícii, celkom jasne slovne protestujúc so znechuteným výrazom, pokým Goyle stál proti nej s natiahnutým prútikom a… áno, Crabbe tam stál so stiahnutými nohavicami a masturboval.
„Kurva…“ zasyčal Harry. Toto myslel Nott, keď vravel, že s tým nesúhlasí. Že sa obaja museli zblázniť. Že to Draco nedovolil. Chcú ju znásilniť, spoliehajú sa na to, že zajtra zmiznú a on ich nevypátra. Zovrel prútik v ruke.
„Nie je tam okno, zrejme sú v pivnici,“ všimla si Hermiona. Prikývol. Rýchlym kúzlom zistil, že sú v dome skutočne len tri osoby, okrem nich, samozrejme a s najväčšou pravdepodobnosťou budú v pivnici, ako správne postrehla jeho kolegyňa.
„Ideme,“ zavelil a rýchlo sa vrhol do zadnej časti miestnosti. Zboku bol kuchynský kút a na druhej bola chodbička. Skontroloval dvere, bola to kúpeľňa.
„Tu…“ Hermiona už skúmala druhú stranu, kde boli schody dole.
„Poď za mnou…“
Schádzal po schodoch, všetky zmysly mal napäté. Pod schodami bola ďalšia chodba a len dvoje dvere. Prižmúril oči a vykročil. Nemyslel si, že by sa oni teraz starali o niečo iné, len ako uspokojiť svoje chúťky, napriek tomu si dával mimoriadny pozor.
Zastal pri prvých dverách. Kontrolným kúzlom zistil, že za dverami nie je nič živé, preto ich otvoril, aby zistili, že je to záchod.
„Takže tie vzadu,“ zamrmlala Hermiona napäto.
Prikývol. Zamračene vykročili vpred. Keď sa však priblížili až k dverám, Harry stiahol obočie. Ginny ich prosila, aby to nerobili. Crabbe fučal dosť nahlas. A Goyle sa smial. Ibaže práve Goyle držal prútik v ruke a mieril ním na Ginny, ako videl na obrazovke. Privrel oči a nadýchol sa.
Cítil vedľa seba napätú Hermionu. Pozrel na ňu.
„Trafíš sa presne,“ šepla povzbudzujúco. Prikývol.
Dvere nedovreli, preto nebude problém kopnúť do nich. A kopol. V okamihu zameral obrovskú postavu vojaka jej kráľovského veličenstva a pálil. Trafil sa. A trafila sa aj Hermiona do skučiaceho Crabba, ktorý si ho neprestal smýkať, ani keď rozrazili dvere.
„Harry…“ šepla Ginny prekvapene. Harry spútaval Goyla a Hermiona Crabba. „Harry…“
„Už je to v poriadku,“ silno ju objal a ona sa v jeho náručí s úľavou rozplakala. A plakala dlho. Tíšil ju, objímal a šepkal, že už bude všetko v poriadku.
„Dostali Malfoya a Parkinsonovú,“ oznamovala Hermiona. „A aurori šli pre Notta a Zabiniho…“
„Dobre,“ prikývol Harry, ktorému to v túto chvíľu bolo jedno.
Ibaže keď Ginny začula Hermionin hlas, zdvihla svoju uslzenú tvár a pozrela na ňu.
„Ginny?“ oslovila ju Hermiona ostražito, pretože v jej výraze bolo niečo nebezpečné.
„Ginn, čo sa stalo?“ spýtal sa Harry. Ani jemu sa ten pohľad nepozdával. Obrátil jej tvár k sebe.
„Obaja ste hajzli…“ hlesla nešťastne. „Veselo ste si to rozdávali, aj keď si mi tvrdil, že ma miluješ. A ty?“ s nechuťou pozrela na Hermionu. „Bývalo sa ti s ním dobre, však? Dajte mi pokoj, obaja…“